66.kapitola-Zvláštny trest
Po ďalšej, no trocha skrátenej prehliadke Neverlandu, ktorú Michael ochotne spravil pre zvedavú Rose a ohromeného Johnyho, sme sa usadili na terase za domom.
Rose s Johnym sa zvalili do slameného kresla, a ja s Michaelom sme sa uspokojili sedením na deke. Spoločne sme sledovali hviezdy. Keď som bola schúlená pod Michaelovým teplým ramenom, zdali sa mi omnoho krajšie ako zvyčajne. Moja pochmúrna nálada sa pomaly vytrácala.
"Už by sme mali ísť.." Prehovorila Rose, ktorej sa zatvárali oči, no nevyzerala na to, že sa jej z tade chce naozaj odísť. Každopádne vo mne vzplanul ohníček nádeje. "Jess, ty tu dnes prespávaš?" Opýtala sa ma s vyvalenými očami, keď si začali zbierať svoje veci, a chystali sa na odchod.
"Nie, veď vieš ..otec" Pokrútila som hlavou.
"Tak ťa môžme zviesť, sme tu na mojom aute" Prihovoril sa mi Johny a milo sa na mňa usmial. Očervenela som.
Pocítila som, ako sa Michael nervózne pohol. "Ja ju odveziem" Preplietol si so mnou palce, akoby sa bál, že ma ukradnú. Rozosmiala som sa a prikívla. "Pôjdem s Michaelom"
Kedže už bolo pol jedenástej, rozhodli sme sa, že vyrazíme hneď za Johnyho autom. Nakoniec sme vyrazili o niečo neskôr, pretože som po Michaelovej izby zbierala kúsky môjho oblečenia. Gumička z vlasov bola pod oknom, ponožky boli každá na opačnej strane postele a mikina, ktorú som si v tom zhone zabudla obliecť, bola pri dverách. "Ako dobre, že nechceli vidieť aj tvoju izbu" Vydýchla som si.
"Šesť minút po jedenástej" Povedal Michael, keď sme už postávali pri vchodových dverách môjho domu "Dávaj na seba pozor" Pohladil ma a pobozkal na líce.
"Aj ty si dávaj pozor" Nervózne som si hrýzla peru "Kde pôjdeš teraz? Domov alebo do Neverlandu?"
"Do Neverlandu, mám tam už všetky veci" Spýtavo nadvihol obočie, aby sa dozvedel dôvod mojej otázky.
"Len.. Neverland je ďalej ako tvoj bývalý domov. Nevieš si predstaviť ako ťažko sa bez teba zaspáva" Bezdôvodne som sa rozosmiala "Si v tom až po uši, som na tebe závislá"
"To som naozaj rád" Tiež sa rozosmial "Príde čas, keď sa už nebudeme musieť každý večer lúčiť"
"Ako vieš?" Spýatala som sa so zúfalým hlasom z tejto krásnej predstavy. Tak veľmi by som to chcela. Bývať v jeho kráľovstve menom Neverland, a nikdy z neho nemusieť odísť späť domov.
"Lebo láska vždy vyhráva" Milo sa usmial a opäť ma pobozkal na líce. Oblial ma studený pot.
"Radšej už pôjdem, pretože .. nechcem aby som sa tu na teba vrhla ako dnes. Ešte by to niekto videl a.."
"Je tma" Provokoval.
"Ja to myslím vážne!" Bezmocne som sa zasmiala. Vzápetí ma niečo napadlo "Ty si mi vybavil voľno na celý týždeň" Natešene som zhíkla "Takže budeme spolu aj zajtra?"
"Áno, celý deň. Ak ti to nebude vadiť" Spýtavo sa do mňa vpil pohľadom, no s náznakom úsmevu. "Chcem s tebou stráviť čo najviac času, pretože po tomto týždni začínam na niečom pracovať"
"Aha" Vyletelo zo mňa napoly šťastne, napoly smutne.
Šťastne preto, lebo som ešte stále patrila medzi fanúšičky Michaela Jacksona, a bola som úprimne nadšená, že na niečom začína pracovať. Snažila som sa nevyzvedať, milujem prekvapenia.
Smutne, pretože už len podľa jeho hlasu som vycítila, že na seba budeme mať menej času.
"Vieš, že si u mňa na prvom mieste TY" Upozornil ma a zľahka sme sa objali "Dávaj na seba pozor" Prizvukoval, a nežnou chôdzou odkráčal. „Pa“ Šepla som do tmy, v ktorej sa čoraz viac vzďaľovali jeho kroky, až som začula zvuk štartujúceho auta.
Musela som si pripomenúť, že som živý tvor, ktorý tu nemôže celú noc postávať ako múmia.
Tak som sa napokon odhodlala pohnúť a vkročiť do domu.
"Ahoj Jessi" Doľahol ku mne otcov sladučký hlas. Moment, sladučký?
"Hm, ahoj" Bleskovo som zo seba zhodila tenisky a bundu, a ponáhľala som sa do obývačky, aby som zistila, čo sa deje.
"Aký si mala deň?" Milo sa usmial. Poznala som ho lepšie ako samú seba, a vedela som, že sa nevie pretvarovať. Vždy vypustí na povrch svoje pravé pocity.
"Deň?" Hlavou mi prebehlo všetko, čo sa udialo za posledné hodiny. Dúfala som, že sa nezačnem červenať "Dnes bolo fajn" Zaklamala som. Mala som chuť zakričať, že dnešok bol jeden z mojích najlepších dní.
"Nie si hladná?" Opýtala sa ma večne starostlivá Samantha
"Vlastne áno" Až teraz, keď som nebola zaneprázdnená Michaelovou dokonalosťou, som zistila, že mi z brucha vychádzajú nespokojné zvuky. "Zoberiem si niečo pod zub. A čo vy, ako ste sa mali?"
"Už som myslel, že sa neopýtaš" Zasmial sa otec a ukázal na kreslo oproti gauču, na ktorom sedeli a popíjali kávu. Sadla som si tam.
"Dnes si prišla včas" Poznamenal.
Okamžite som sa chopila šance "Michael ma doviezol. Dal si záležať na tom, aby som bola doma včas"
Všimla som si ako sa Samantha hrdo usmiala.
"Ako dlho ste to spolu?" Záhadne sa opýtal, no bolo zjavné, že potláča úsmev. Nechápala som.
"O mesiac.." Začala som počítať na palcoch. Pripadala som si ako malé dieťa ".. a tri dni to bude rok"
"Ten Michael.." Vzdychla si Samantha "je vždy taký zdvorilý?"
"Pravdaže"
"Takže rok" Zamumľal otec "Zrejme by si s ním chcela tráviť viac času"
"Trávim s ním toľko času, koľko je možné" Nechápavo som si prekrížila ruky na hrudi. Prečo otca zrazu zaujímajú takéto veci? Mala som zvláštne podozrenie, že podstúpil rozhovor so Samanthou. Vďačne som sa na ňu usmiala.
"Toľko času, koľko je možné" Opakoval moje odpovede. Cítila som sa ako na nejakom výsluchu "Nevadí ti, že každý deň musíš byť doma o jedenástej?"
"S Michaelom plynie čas rýchlo, ale nikdy nie som nervózna a nesledujem hodinky, pretože on ma vždy dovezie včas" Vysypala som zo seba.
"Tak od dnes má Michael o jednu starosť menej" Zatváril sa hrdo. Zrejme nepredpokladal, že takéto niečo niekedy povie.
"Ako to?" Celkom som nechápala čo tým myslí. A pochopiť otca zle, to by bol problém.
"Už ťa nebudem strážiť. Príď si domov o koľkej chceš..verím ti" Usmial sa. Fííha!
"A veríš aj Michaelovi?" Vyhŕkla som šťastne. Otec túto otázku zrejme nečakal.
"A teraz nás nechaj dopiť našu kávu, vieš, že ju nemám rád zimnú" Vyhol sa odpovedi, no mne už v hlave pulzovala nová myšlienka. Zajtra budem s Michaelom, a domov budem môcť prísť kedy sa mi zachce. Ak sa trocha pozabudneme, nebude to vadiť. A ak náhodou prídem domov ráno o tretej, nebude stáť pred dverami, nervózne si žmoliť palce a zazerať na mňa tým jeho hlbokým pohľadom.
"Ďakujem, veľmi pekne ďakujem" Na oboch som sa vďačne usmiala a odkráčala do kuchyne, kde som od samého šťastia rozliala mlieko a zhodila stoličku.
___________________________________
"Už je tu" Oznámila som otcovi a Samanthe, ktorý raňajkovali za kuschynským stolom. Poslednýkrát som spoza záclon na okne vykúkla na čierne auto, jedným dúškom som do seba vliala pohár vody a vykročila k dverám.
"Nezavoláš ho na čaj?" Opýtala sa ma Samantha keď som si obúvala topánky.
Keď som dlhšiu chvíľu zvažovala pre a proti, prerušila ma "Tak choď, viem, že sa nevieš dočkať chvíle keď budete sami.. Tom, nepozeraj sa tak na mňa"
Celkom živo som si predstavila otcov zhrozený pohľad pri slove -sami-
"Tak sa teda majte" Nepočkala som ani na ich odzdravy a rozbehla som sa von cez bránu, až k autu.
"Ako si sa vyspala?" Pýtal sa ma Michael, keď sme sa vítali v tuhom objatí. Spokojne som zamumľala, z čoho usúdil, že sa mám dobre. Po niekoľkých krásnych sekundách objímania sme skočili na mäkké sedadlá. Keby sa nebolo rozpršalo,určite by sme tam postávali o hodnú chvíľu dlhšie.
"Stále len prší, nezdá sa ti?" Pýtala som sa a so záujmom som sledovala pomaly miznúci park, a kvapky stekajúce po okne.
"Nemáš rada dážď?" Odpovedal mi protiotázkou a zvedavo mi nakúkol do očí.
"Pravdaže mám, veľmi" Mojej odpovedi sa očividne potešil, zasmial sa.
"Mám jeden zlozvyk" Postavil sa pokiaľ mu to dovoľovala strecha auta, takže vyzeral akoby mu na chrbte práve vyrástol hrb. "Vodič si myslí, že je to nebezpečné" Stíšil hlas a na moment mu očko ukĺzlo k vysúvacej stene, ktorá nás teraz oddeľovala od jeho šoféra "Takže by som poprosil maximálne ticho"
S údivom a zároveň s úsmevom na perách som ho sledovala. Na moje prekvapenie otvoril v streche nad jeho hlavou malú medzierku, cez ktorú následne prestrčil ruky a hlavu. Pocítila som ako sa ku mne dostavil chladný závan vetru a vlhký dážď.
"Okamžite ma tam pusti!"Nevydržala som náhly príval vzrušenia. "Asi mi neuveríš, ale vždy som to chcela skúsiť"
"Poď" Jednu ruku vrátil späť, chytil ma za moju a vytiahol ma k nemu. Bolo takmer nemožné, aby sme sa tam vošli obaja, no stalo sa. Dokonca mi pripadalo, že tam je ešte mnoho zvyšného miesta.
Keď si moje oči zvykli na ostrý dážď, naskytol sa mi krásny pohľad na utekajúce domy, parky a detské hojdačky.
"Michael, kde chodíš na tie nápady?" Trocha som zvýšila hlas, aby ma započul. Vzduch okolo nás hlasno svišťal.
"Keď som bol malý, mali sme podobnú limuzínu" Nahlas sa zasmial "Otec mi po naliehavom prosení kúpil limonádu.. pravdaže som ju rozlial" Stále sa neprestával smiať, čím ma do jeho nákazlivého smiechu stiahol tiež "Za trest mi prikázal sa vystrčiť von strešným oknom, až kým nedorazíme domov a keďže pršalo, bol obzvlášť hrdý na krutý trest, ktorý mi nadelil"
"A teba sa to páčilo" Dokončila som so smiechom.
"Viac než páčilo" Povedal "Len čo sme dorazili domov, vyrozprával som bratom aké je to úžasné. Náročky vyvádzali v aute a prosili, aby ich otec nevystrčil von oknom, klamali, že sa toho boja, a pravdaže, čo sa nám nepáči, to nám veľmi rád dopraje. Nechápem ako im na to mohol skočiť"
"Neuveriteľné" Smiala som sa spolu s ním "Tvoji.." No prerušili ma šialené ženské výkriky z chodníka pozdĺž parku. Pozerali sa naším smerom, a naším smerom aj utekali.
"Michael.. Mich..milujeme ťa.. prosí.." Ich hlasy sa pomaly vzďaľovali, Michael im o dušu mával a usmieval sa na nich.
"Preto to robíš len keď prší?" Zaujato som si prehliadala ďalších ľudí, ktorý si náš nevšimli, pretože mali nad hlavami dáždniky a väčšina pred hustým dažďom utekala.
"Áno, len zriedka sa niekto obzerá po autách, keď je takéto počasie"
Po niekoľkých desiatkách minút cesty, keď dážď každou sekundou hustol, a mne sa to začínalo stále viac a viac páčiť, ma premohla chuť nazrieť do jeho čokoládových očí.
Vlasy mal prilepené na líciach, po mihalniciach sa mu kĺzali kvapky dažďa a jeho oči sa usmievali len a len na mňa.
"Bude veľmi hlúpe ak ťa teraz pobozkám?" Opýtal sa ma.
"Nie" Povedala som tak potichu, že bolo nemožné aby to počul, no zrejme odpoveď vyčítal z môjho pohľadu.
Priložil si pery na moje a zľahka sa s nimi pohrával. Zimomriavky, ktoré mi naskočili, nemali nič spoločné s chladným dažďom.
Pomaly ma napĺňal jeho sladký dych, ktorý sa mi do úst dostával spolu s kvapkami tečúcimi po jeho tvári.
"Nechcem aby si prechladla" Pohladil ma po mokrých vlasoch, a spoločne sme vkĺzli späť dnu. Zaplavilo ma príjemné teplo.
"Včera som sa zrejme sprchovala zbytočne" Palcom som ukázala na hniezdo, ktoré mi vzniklo z vlasov, pomocou dažďa a vetra.
Michael sa súcitne zasmial a tiež ukázal na svoje vlasy "Môžeš sa u mňa okúpať" Navrhol s úsmevom.
"Je ťažké odmietnuť teplý kúpeľ v takomto počasí" V hlave sa mi vynoril obraz Michaelovej obrovskej štvorcovej vani v kúpeľni vedľa jeho izby. "Och, už na sebe takmer cítim tu teplú vodu" Hovorila som zasnene.
"Som rád, že si taka odvážna" Zasmial sa.
"Odvážna?" Nechápala som.
"Áno, odvážna" Zopakoval a pravdepodobne ho to vážne tešilo "Kúpať sa v dome, v ktorom si sama s mužom" Pochybovačne čakal, že zmením svoj názor, no bol rád, keď som len pokrútila hlavou "Čo také by si mi mohol spraviť ty? Ty neškodné stvorenie" Rozosmiala som sa.
"Všeličo" Odvetil a stále pozorne študoval môj pohľad, no usmieval sa.
"Máš na mysli vtrhnúť dnu?" Pri tej predstave som sa zasmiala, no na malú chvíľku sa mi v hlave vynorila túžobná myšlienka. "Vieš, nevadilo by mi to" Aj keď som sa smiala, bola som prekvapená, že som to dokázala povedať. Hlavne keď to nebol len fór ale pravda.
"Mám to brať ako nepriame pozvanie na spoločný kúpeľ?" Doberal si ma.
"Ber to ako chceš" Žmurkla som naňho "Ale budem ťa čakať"
Obaja sme sa rozosmiali no cítila som, že tento rozhovor sme nebrali ako úplný žart.
Komentáre
Prehľad komentárov
Čo sa stalo že tu už niesu kapitoly nové?? Dúfam že s príbehom nekončíš ... :(
nova kapitola
(Barbora, 4. 9. 2011 19:01)prosim mohla by si dat dalsiu kapitolu ?? aj napriek tomu ze tu niesu niektore komentare tak my citame pribeh :))) takze prosiiim dalsiu
supeer=)
(lywya, 14. 8. 2011 12:43)pekne napísané uz aby sme mohli citat dalsiu kapitolu :-)
aa ja sa tak tesim :)
(Barbora, 13. 8. 2011 19:33)už teraz sa neviem dočkať dalšej kapitoly :DDD a ta pozvanka na spoločný kúpel.. hmmm .. išla by som aj ja a vobeec, ale vobec by ma nikto nemusel presviedčať... :)
no..
(Eve, 21. 9. 2011 18:12)