64.Kapitola-Neverland
"A tvoja obľúbená pesnička?"
Michael si odpil z už chladného čaju a rozmýšľajúc nadvihol obočie. Spoločne sme posedávali pod otvoreným oknom (obaja milujeme čerstvý vzduch) a popíjali z pohárov, aj keď sme si ich museli navzájom pripomínať, pretože sme sa opäť ocitli v zaujímavo sa rozvíjajúcej debate, a na zbytočné pitie nám čas jednoducho neostal.
"Určite nieje jedna" Ešte stále premýšľal, no očividne sa nemohol rozhodnúť.
"Tak ich vymenuj, máme čas" A čas sme tentoraz vážne mali. Nakoniec mi spravil radosť, a súhlasil, že tu prespí.
A až teraz, keď sme len tak posedávali a vedeli, že nás v nasledujúcich hodinách nič nečaká, sme si uvedomili, že o sebe nevieme úplne prirodzené veci.
Vždy sme sa o niečom rozprávali, aj vtedy, keď to bolo najmenej vhodné, no stále tu bolo niečo, čo trebalo riešiť.
Keď som okúsila chuť príjemnej, ničím neriadenej konverzácie s Michaelom, nevedela som prestať.
"Smile, Stain´ alive," Premýšľajúc si odpil z čaja "Musím priznať, že v poslednej dobre mi k srdcu prirástla krásna melódia od Debussyho"
"Clair de lune?" Nadšene som zväčšila oči. Michael prikívol.
"Milujem ju" Vyhŕkla som celá nadšená. Trocha letného čaju sa mi pri mojom vrtkom pohybe vylial na koleno. Michael si to všimol aj napriek tme, a rozosmial sa.
"Vždy ma zaujímalo, aká je tvoja obľúbená farba" Položil mi otázku keď sa dochychúňal, a uprel na mňa zvedavý pohľad.
Celú nasledujúcu hodinu sme strávili rozprávaním. Nepamätám si, kedy som sa naposledy s niekym tak vzdialila od skutočnosti a vnímala len úžasnú náladu vládnucú okolo nás. Keď na niekoľko krátkych sekúnd zavládlo ticho, akoby som sa vrátila opäť na planétu Zem, no len čo sa ma spýtal na zvieratá z môjho detstva, spolužiakov zo strednej, alebo na obľúbený film, opäť som vzlietla kamsi do neznáma, a rozprávala som až kým mi úplne nevyschlo v hrdle. Nebola som zvyknutá na toľkú pozornosť. Nikoho o mne nikdy nezaujímali tie zdanlivo nepodstatné veci, ktoré Michael počúval s toľkým záujmom až som myslela, že o mne ide písať akúsi odbornú knihu.
"Nieste hladní?" Šeptom sa k nám ozvala Samantha vykukujúca spoza dverí, ktorú by som si nebola ani všimla, keby k nej Michael neotočil hlavu. "Neprišli ste dole na večeru"
"Viem" Ospravedlňujúco som zašepkala, aj keď som presne netušila, prečo šepkáme "Asi sme.. zabudli"
Michael sa súhlasne zasmial.
"Tom už spí, a som nou to tiež nevyzerá ružovo" Žmurkla a nákazlivo si zívla "Ak budete hladní, šalát je v chladničke, máte tam aj dnešný obed, alebo si dajte jablko" Ustarostene sa pozrela na nástenné hodinky "Jess, viem, že ti do spánku veľmi nieje ale zajtra ideš do práce"
"Och" Po chrbtici mi prešiel mráz a celá som stuhla. Úplne som nato zabudla. "To nie" Nešťastne som si povzdychla.
"Fíha, prvýkrát ťa vidím netešiť sa do práce" Samantha sa s lišiackým úsmevom pozrela na Michaela, ktorý tušil, že do práce sa mi nechce kôli nemu. Tiež sa zasmial.
"Dobrú noc" Povedala napokon a unavene nám privrela dvere.
"To nieje fér" Urazene som si odpila z čaju a zvraštila som obočie "Tento víkend prešiel tak rýchlo! Akoby sa čas úplne pobláznil" hundrala som.
Michael stisol pery. Robil to vždy, keď potláčal smiech. Ale čo je mu smiešne?!
"Nie, to nieje na smiech" Ohradila som sa "Sára, moja kolegyňa, pracuje len dvakrát do týždňa. Na svojho priateľa má čas.. ale ja.." Nahnevane som pokrčila perou.
Michael sa už neunúval zadržiavať smiech, chychúňal sa, až sa mu čaj v jeho rukách nebezpečne natriasal.
"Len sa smej, ty nemusíš chodiť do práce" Skrčila som nos "Tak už dosť" Hnevalo ma, že sa smeje no zároveň som z toho bola úplne vedľa. Smial sa tak krásne, až sa mi moje pery nedovoľovali stále mračiť. Mimovoľne sa sformovali do úsmevu.
"Tak čo je?" Pýtala som sa tiež so smiechom, keď bolo už takmer nemožné ignorovať ten anjelský hlas, pochadzajúci z anjelsky krásneho muža.
"Prepáč" Na chvíľu sa odmlčal, no po necelej sekunde sa mu kútiky úst opäť podvihli "Zajtra do práce nejdeš" Oznámil mi.
"Ale idem, pracujem pondelky, utorky, stredy, štvrtok nie.."
"Na zajtra už niečo máš" Nežne sa usmial a pošteklil ma na líci "Dúfam, že ťa to trochu nahnevá, lebo sa mi vážne páčiš, keď sa hneváš" Znova sa rozosmial "..Tak trocha bez tvojho vedomia som ti vybavil na celý týždeň voľno"
"Ako.."
"Chcem ti vynahradiť všetok ten stres" Previnilo sa zahľadel na svoje kolená "Ktorý si prežívala počas turné aj po ňom" Váhavo zodvihol obočie. Snáď nečakal, že sa mi všetky tie spomienky vrátia a budem opäť v zlej nálade?
Rozosmiala som sa.
"Stále chceš ľudom niečo vynahradzovať" Začala som "Pamätáš ako sme sa prvýkrát stretli?"
"V DisnelyLande" Doplnil ma "Mala si modrú bundu a hnedé tričko, ktoré ti dokonale pasovalo k očiam"
Zaskočilo ma to. Ani ja sama som si nepamätala čo som na sebe mala. No zato som si tiež dokonale pamätala, čo mal na sebe on.
"Sedel si za mnou na horskej dráhe, vravel si svojmu synovcovi o novinároch a krásne si sa smial" Dodala som.
"..a len tak mimochodom som vám s Rose prekazil váš výlet"
"To si si len myslel. A preto si nám to chcel vynahradiť a vzal si nás k tebe domov. Ako vravím, stále niečo vynahrádzaš"
"Keby som to nespravil, neboli by tu teraz spolu" Prenikavo sa mi zahľadel do očí. Jeho krása mnou otriasla. NIKDY si na jeho dokonalé črty tváre nezvyknem, to by nebolo možné.
"Tak, čo budeme zajtra robiť?" Zatriasla som hlavou, keď sme sa k sebe nebezpečne približovali. Nemohli sme si dovoliť ani jeden bozk, pretože obaja dobre vieme, aké nečakané účinky to v nás vyvoláva. Je len otázkou času, kedy sa tomu poddáme, no jedno viem, a to je, že u nás doma k tomu dojsť nemôže.
"Máš rada prekvapenia však?"
Trvalo nám ešte necelé 2 hodiny, kým sme proti našej vôli ukončili rozhovory, ktoré sa za ten čas presmerovali k deťom a zvieratkám. S istým druhom strachu sme si ľahli do mojej postele, v ktorej bolo už viac miesta, ako v tej, čo nám ponúkla Rose.
Ale aj tak sme sa obávali vášni, ktorá sa k nám bez upozornenia kedykoľvek dostavila.
"Milujem ťa" Pošepkal mi do ucha. Vlastne to možno ani do ucha smerované nebolo, no počula som to zreteľne pretože sme boli tesne pri sebe. Chrbátom som sa dotýkala jeho brucha.
Nemohla som riskovať a otočiť sa k nemu tvárou. Určite by som to nezvládla.
Keď som sa uistila, že jeho ruky ma pevne no zároveň celkom nežne zvierajú, pokojne som privrela oči. Ale kde, do čerta, bola únava?
"Jessica" Michael zašepkal do mojích vlasov, v ktorých mal tvár, a zhlboka sa nadýchol "Prosím, otoč sa ku mne"
"Nie" Keď sa ku mne dostavil jeho sladký dych, zastavilo sa mi srdce a spadlo mi až kdesi do špičiek palcov na nohách "Vieš, že chcem, ale.. pri tebe sa neviem kontrolovať"
"Sľubujem, ani sa ťa nedotknem" Potichu sa zasmial "Chcem len vidieť, ako zaspávaš"
Sama neviem ako, no skôr než som si to stihla premyslieť, bola som na druhom boku a nosom som sa dotýkala Michaelových pier.
"Prečo nie sme sami?" Zničene som sa opýtala skôr mojej izby ako Michaela.
Ten si ma k sebe starostlivo privinul, rukou sa mi pohrával s vlasmi a pohmkával mi do ucha krásnu melódiu.
Akoby sa vnoril do mojích najtajnejších snov, ukradol mi z nich všetky krásne spomienky, a teraz mi ich jednu po druhej vkladal pomocou jeho melóide do tela. Zaplavovalo ma šťastie no zároveň aj smútok. Smútok zo strachu, že zdroj môjho šťastia môžem znova hocikedy stratiť.
Ale to nedopustím. Radšej si vezmem život, ako byť bez neho. On je môj svet, môj život, moja galaxia.. chcem si ho vziať, byť až do smrti s ním.. Milujem ho..
_________________________
Keď sme sa na druhý deň viezli autom, na nejaké miesto, o ktorom mi Michael nechcel nič povedať, opäť sme sa žhavo zhovárali. Prezradil mi, aké knihy ako malý čítaval, v koľkých rokoch začal chodiť, a aké keksíky najviac obľuboval. Ja som sa mu naopak zdôverila, do koľkých rokoch som spávala v posteli s otcom, ako dlho som si odvykala od plienok a ako som to všetko zvládala bez mamy.
Kedže bol pracovný deň, otec ani Samantha ráno doma neboli, čo ma úrpimne potešilo, pretože som sa chcela dostať k prekvapeniu čo najskôr a oni by nás určite zdržali.
Ako je u Samanthy zvykom, na stole nás čakali pripravené raňajky s čajom.
"Sme na mieste" Vykĺzlo z Michaela šťastne, keď auto takmer nepatrne zastavilo. Určite sme išli viac ako hodinu, no v jeho spoločnosti to zbehlo tak rýchlo, žeby som si tu cestu kľudne zopakovala ešte niekoľkokrát, a to aj napriek tomu, že z dlhého cestovania v aute mi občas býva nevoľno.
Prerušilo ma cvaknutie dverí na aute a následovne ponúkaná ruka. Vďačne som sa jej chopila a vykročila do chladného no slnečného dňa.
"Je dosť chladn.. Ó, mne sa snáď sníva!"Sánka mi padla na zem a oči mi vyskočili z mojích udivených jamiek.
Stála som pred krásnou vstupnou bránou do.. raja. Áno, to je to správne slovo. Vďaka medzierkam medzi tyčkami lemovanou bránou som dovidela na niečo neuveriteľné.
"My ideme t-TAM?" Ukázala som na niečo, čo nebolo vhodné pomenovať slovom DOKONALÉ, bolo by to totiž príliš nevýstižné.
"Ak si to, pravdaže, praješ" Michael nadvihol jedno obočie a čakal na odpoveď.
"Jediné čo si prajem viac, je už iba ťa pobozkať" Zažartovala som, no keď som za nami začula hrubý smiech, stuhla som. Zrejme som si v toľkom vytŕžení nevšimla, že je nás tu viac o jedného Michaelovho ochrankára.
"To nič, to nič" Stále sa pochechtával "To nebolo nič v porovnaní s tým, čo mu hovoria tie šialené fanynky"
Trocha mi odľahlo, že to berie takto, a tak som sa pokúsila o pokojný úsmev. Namiesto toho mi dosť neprirodzene škĺblo hornou perou a cela som očervenela.
"Je roztomilá" Povedal mohutný muž Michaelovi, ktorý čosi ťukal na číselnú tabuľku vedľa brány, tá sa ako na povel otvorila, no Michael červený v tvári, akoby sa dopustil nejakého priestupku, prikráčal a ospravedlňujúco sa na nás oboch zadíval.
"Veľmi sa ospravedlňujem, takmer som zabudol" Rukou ukázal na mňa a vzápetí na muža po jeho pravej ruke "Jessica, predstavujem ti Billa, môj osobný ochrankár, a Bill, to je Jessica, moja priateľka"
Nesmelo som mu podala ruku. Na jeho prenikavú mužnosť bol stisk jeho ruky menej bolestivý ako som čakala.
"Ozvem sa ti" Michael na sa Billa milo usmial, čím mu dal zdvorilo najavo aby nás nechal osamote.
"Ak nechceš aby som omdlela, radšej mi ani nevrav, že toto je Neverland!" Neveriacky som zväčšila oči a Michael sa len bez slov zasmial. Takmer v rovnakej sekunde sme k sebe vystrelili naše ruky, a vkročili do, mojími slovami RAJA.
Žirafy, lamy, opice, jazierka, kolotoče, stánky s občerstvením, trávniky, lavičky, trampolíny, bazény.. Bolo tam jednoducho všetko, po čom by zatúžilo pravé detské srdce.
Ukázal mi každé zvieratko, porozprával mi o nich a nechal ma hladiť ich, až kým ma neboleli ruky. Podobne to bolo aj s kolotočmi. O každom mi niečo prezradil, a keď som usúdila, že to môj žalúdok zvládne, takmer na každom sme strávili aspoň 15 minút.
Predtým tu bol Michael len jeden jediný krát no všetko poznal tak dokonale, ako svoje ponožky. Viedol ma od jednej atrakcie k druhej, a vôbec sa pri tom nestratil.
"Chcela by si vidieť moju izbu?" Opýtal sa ma Michael, keď sme sa ruka v ruke prechádzali po zelenom trávniku okolo svietiacích kolotočov, ktoré sa v tme krásne vynímali. Nebola by som povedala, že je už 5 hodín večer. Zdalo sa mi, akoby som tu prišla len pred niekoľkými minútami. No o chvíľu budem musieť odísť ..
"Pravdaže chcem"
"Čo sa deje?" Zastavil a pozrel sa mi do očí, aby zistil dôvod pochmúrneho tónu v mojom hlase.
"Nechcem odísť" Zúfalo som mu stisla ruku a vykročila k vstupným dverám do bolestivo krásneho domu. Michael sa na môj pohyb strhol a tiež vykročil.
"Vieš, že chcem aby si tu ostala" Zdvorilo mi otvoril dvere a obaja sme si z nôh zošuchli topánky plne trávy.
"Bojím sa čo nato povie otec" Povedala som, keď sme kráčali hore schodmi smerom k vyzdobenej, dlhej chodbe. Takmer som zabudla pokračovať v rozprávaní, všade kam sa dostali moje zvedavé oči, uvideli čosi zo známych rozprávok. "Al.. neviem ako by zniesol, že sa sťahujem k mužovi. Stále som totiž jeho malé dievčatko" Podráždene som pokrčila peru zatiaľ čo ma Michael počúval a tuho premýšľal.
"Robí to z lásky, bojí sa o teba" Dodal súcitne.
"Keby nebol taký tvrdohlavý. Stačilo by mu pár viet nato, aby zistil aké neškodné stvorenie si" Zasmiala som sa.
"Neškodné?" Opýtal sa Michael a tiež sa zasmial "Nie som si tým úplne istý"
Keď sme dokráčali k tretím dverám na pravej strane, žmurkol na mňa a otvoril dvere. Vbehla som dnu.
"Tak odtiaľto ma už von nedostaneš!"
Pohľad mi dopadol na veľkú, mäkkú posteľ, plnú perín a vankúšov, na ktorú z hora dopadal zlatý záves, čím ju oddeľoval od zvyšku izby. Chytila som Michaela okolo pásu a v jeho bezpečnom náručí som sa na tu kráľovskú posteľ zvalila.
Komentáre
Prehľad komentárov
jej konečne ďaľšia super nová kapitola... ako nechcem poveedat ze ostatne nie sú dobré ale vies ako to myslim.. a ked som citala akurat tento koniec ako isli po tej chodbe tak som zbadala zase dalsi koniec kapitoly... az som si priala nech su tie kapitoly co najdlhsie.. :D a tesim sa na dalsiu kapitolku ako to bude pokracovat v tej naaadherne velkej posteli :) :) :) mozno dačo uz bude .. boze tie moje myslienky .. radsej nepisat to by len malokto prežil no ale spet ku téme už aby bola dalsia kapitola :D a PS: nech je co najskor
<3 <3 <3
(Barborka, 20. 7. 2011 11:34)