63.Kapitola-Obálka
"Presťahovať?" Zopakovala som omráčene. Jeho široký úsmev, ktorý sa mu šťastne pohrával na tvári, sa okamžite vytratil.
"Prepáč, že ti to hovorím len tak ale.."
"Nie, je to úplne v poriadku. Necháp ma zle ale.. Ako ďaleko od Los Angeles to bude? Nevyzerá to tak, že sa tu neikde nájde miesto pre niečo tak krásne. Len sa bojím, že sa budeme musieť opäť odlúčiť" Ukončila som svoju spontánnu, trocha zdĺhavú reč a Michael si vydýchol.
"Je to v Los Agneles, sľubujem, že sa nebudeme musieť opäť.." V polovici vety sa zastavil, nežne sa namňa zahľadel a obe moje ruky si vzal do dlaní.
"Neber to, prosím ťa, ako niečo opovážlivé, ani zlé, vlastne tuším, že odmietneš, ale napadlo ma, vlastne som to mal v hlave už dosť dlho, ale zdalo sa mi to priskoro, rozmýšľal som.."
"Nad čím?" Zvedavo som napla ruky, ktoré mi jemne pridržiaval.
"Bojím sa, že ma pochopíš zle" Skľúčene sa zahľadel na zem a stisol pery do úzkej čiary. Nechala som ho, aby nad tým v kľude porozmýšľal, no zároveň som mu svojím pohľadom naznačovala zvedavosť.
"Neverland budú denne navštevovať deti, hlavne choré deti. Viem o tvojom dobrom vzťahu k ním, myslím, žeby sa ti tam mohlo páčiť"
"Nad tým si premýšľal? Och, jasné, že ťa tam budem navštevovať"
"Nechcem aby si ma tam navštevovala" Nachvíľku sa odmlčal a očami sa mi vpíjal až kamsi do srdca. "Prial by som si, aby si tam somnou.. bývala?" Vyslovil to veľmi ustráchane, no z každého jeho pohybu, pohľadu, a tónu v hlase som vycítila, že to veľmi chce.
Stratila som reč.
Úplne som onemela a vyvalila naňho moje prekvapené oči. Zaklípkala som.
Vydal niečo medzi povzdychom, a ruky, ktoré stále zvieral v dlani, mi stlačil o niečo pevnejšie.
"Ja to chápem, viem ako ťažko by sa to vysvetľovalo" Súhlasne prikívol na moje mlčanie, v očiach mu zhasli tie žiariace plamienky a starostlivo mi za ucho zastrčil pramienok vlasov, ktoré mi v tom šoku vyskočili.
"Znie to tak krásne, vážne" Povedala som ospravedlňujúco. "Ale viem, že ma pochopíš ak odmietnem" Povedala som s premáhaním, a Michael, ako som predpokladala, s úsmevom prikívol. Nenechala som ho odpovedať, so smiešanými pocitmi som sa usmiala a vzdychla si "Je tu mnoho vecí..nepovedala som ti ešte ani o Samanthe, o mojom podozrení, kto asi posielal tie výhražné lístky, o tvojom otcovi a mojej mame..Záraža ma, že sme nato ešte nemali čas, ale ak sa to všetko úspešne vyrieši, tak sľubujem, že s tebou.."
"Nemusíš sľubovať, dvere Neverlandu sú pre teba navždy a vždy otvorené. Mne stačí len to, že chceš" Povzbudivo sa usmial, no krásny úsmev trval len zlomok sekundy. Akoby mu až teraz došlo, o čom som pred chvíľkou hovorila.
"Prosím, povedz mi čo sa stalo"
Z hlboka som sa nadýchla, aby som nabrala dostatok sily. Oprela som sa o vankúše na posteli, no moja ruka bola stále v jeho hladkom zovretí. Keď mi jeho pohľadom dodal energiu, spustila som. Vyrozprávala som mu celý príbeh, o tom, ako som sa dozvedela, že Samantha je moja matka a o tom, ako vlastne došlo k tomu, že moja mama je. Snažila som sa nevynechať ani jeden detail. Keď v tom Michael začul meno jeho otca, stuhol, ale keď sa dozvedel, že moja mama s ním mala pomer, a o nejaký čas nato otehotnela, rozklepal sa. No stále ma pri rozprávaní starostlivo hladil a ukľudňoval, aj keď šok utrpel aj on.
"..a práve keď sme spolu telefonovali a ty si ma k sebe pozval, som v rukách držala tú obálku"
"S menom tvojho biologického otca" Dokončil Michael a z hlboka sa nadýchol.
V jeho pohľade sa zračila hrozná bolesť. Šlo mi z nej roztrhať srdce.
"Si v poriadku?" Ústráchane som sa ho opýtala.
"Nie" Zarmútene pokrútil hlavou a pritisol si ma k svojej hrudi "Niesom v poriadku, keď vidím, ako trpíš"
Rukami som ho objala okolo pásu a započúvala som sa do tlkotu jeho srdca, pričom mi na čelo dopadali jeho kučeravé vlasy.
"Netrpím kôli tomu čo sa deje, na svete sa dejú oveľa horšie veci" Z hlboka som sa nadýchla jeho vône.
"Ale ja v tvojích očiach vidím bolesť" Pery si priložil k mojím vlasom a tiež sa zhlboka nadýchol.
"Máš pravdu" Uznala som "Bojím sa, že sa budeme musieť opäť rozdeliť, bolo to najhoršie obdobie môjho života"
Začula som slabý smiech, ktorý som rozpoznala len vďaka jemným pohybom jeho hrude.
"Znie to neuveriteľne" Povedal.
"Prečo?"
"Napriek všetkým veciam, ktoré sa ti stali, bolo najhoršie to, že si nebola somnou?" Povedal to, akoby to bola veta len z nejakého fantazíjneho príbehu. Neveril tomu.
"Pochybuješ o tom?"
"Tvojím slovám verím" Smola, že nie na 100%, pomyslela som si a odtiahla som sa od jeho hrude. "Spravil by si premňa niečo?"
Bez rozmýšľania prikívol. Zasmiala som sa.
"Raz oľutuješ, že mi tak bezhlavo veríš"
Michael sa zasmial tiež a bezmocne pokrútil hlavou "Už len z tvojho jemného hlasu viem, že ma nebudeš žiadať o nič zvrhlé"
"Chcela som ťa požiadať o to, aby si sa somnou šiel pozrieť do malej bielej obálky na mojom stole, pomocou ktorej zistíme či niesne rodina, a či naša lásky a všetky bozky neboli jeden veľky hriech. Toto podľa teba nieje zvrhlé?"
"O nič viac ako to, že sa ti Bubbles práve snaží dostať pod tričko" Upozornil ma a ja som si až teraz uvedomila, čo spôsobuje to záhadne šteklenie na mojom bruchu.
Keď sme vošli cez prah naších dverí, okamžite k nám pribehol otec. Zjavne si myslel, že sme niekto iný. Keď zbadal Michaela, obočie sa mu zúžilo do tenkej čiary, až sa mu ma tvári vytvorili vrásky.
"Otec to stačí!" Vzdorovito som zašepkala, no on ma nepočúval.
"Dobrý deň" Michael sa mu zdvorilo pozdravil, aj keď sa očami vyhýbal jeho nepríjemnému pohľadu. Otec mu potriasol ponúkanou rukou, no ako som predpokladala, skôr ako som ho stihla zaviesť do mojej izby, otec sa k nemu prihovoril.
"Nevieš si predstaviť ako trpela" Namiesto drsného hlasu, ktorý som očakávala, som počula zlomený hlas so zmiešanými pocitmi.
"Ospravedlňujem sa zato. A nikdy to neprestanem ľutovať" Odvetil Michael taktiež zlomeným hlasom, s rukami spojenými za chrbtom a hľadiac otcovi priamo do očí.
"Viem, že Jessica to s tebou myslí vážne.." Začal otec, a neprestal, ani keď som sa mu pokúšala skočiť do reči "Nechcem aby trpela"
"Otec, povedala som ti ako to bolo. Tie výhražné lís.."
"Viem, že jej nič nemôžem zakázať, ale ak ju uvidím ešte raz psychicky na dne, preto, lebo ju opustíš, tak ti to nikdy v živote nezabudnem"
"Otec dosť!" Skríkla som so slzami v očiach, keď som videla ako priveľmi si to berie Michael k srdcu a ako ho to trápi.
"Poď hore, prosím" Chytila som ho za ruku a chcela s ním výjsť do izby. Nemala som silu nato, aby som otcovi zas a znova vysvetlila, že Michael za nič nemôže. On sa ma len pokúšal chrániť a poslal ma domov z jeho turné preto, lebo sa obával o môj život.
No on sa ani nepohol.
"Prosím, počkaj" Nežne ma poprosil a preplietol si somnou prsty. Hneď potom sa otcovi pozrel úprimne do očí. Nie len úprimne, ale aj s kopou emócii, so smútkom a presvedčením.
Určite nechcel na otca zapôsobiť týmto srdcelámajúcim pohľadom, túto nevinnosť mal on v sebe a na povrch sa vyplavovala úplne prirodzene. No vždy vedela perfektne zapôsobiť.
"Sľubujem, že vašu dcéru už nikdy nenechám trpieť, nato si ju až priveľmi vážim. Môžete mi veriť?"
Otec na veľmi malý zlomok sekundy obdivne nadvíhol obočie, no skôr ako som si to stihla uvedomiť, sa mu vrátil jeho prísny pohľad.
Váhavo nadvihol obočie, a pozrel sa mi do očí. Neuvedomila som si, že s Michaelom nemáme už len prepletené prsty, rozladene som sa ho držala okolo pásu a hlavu som mala položenu na jeho pleci. Keď som si všimla otcov rozhodujúci sa pohľad, ktorý tak dobre poznám, narovnala som sa.
Nakoniec v tichosti odkráčal do izby. Michael na malú chvíľu sklamane privrel oči.
"Mal by som ísť" Pošepkal.
"Nie, ver mi poznám ho, len si nechcel priznať porážku" Povedala som trocha nepresvedčivo. Sama som neverila tomu, žeby Michaelovi odpustil, aj keď v skutočnosti mu nemal čo odpúšťať.
"Tá obálka" S obavami som mu pripomenula.
Chytila som ho okolo pásu. Veľmi, veľmi pomaly sme brali schod po schode, no aj tak to zbehlo údesne rýchlo. Za niekoľko sekúnd sme postávali pred mojím stolom, držiac v ruke obálku.
"No, myslím, že tento deň sa už viac pokaziť nedá" Ospravedlňujúco som sa naňho pozrela.
"Tvoj otec ma nato právo" Odpovedal mi na moju nevyslovenú otázku. Palcom mi jemne prešiel po lícnej kosti "Nech tam je čokoľvek, stále tu budem s tebou"
"Akoby aj nie, veď možno si môj brat" Navzdor napätiu, ktoré v miestnosti vládlo, sme sa obaja potichu zasmiali.
"Otvor ju prosím" Moje ruky sa na túto úlohu priveľmi triasli.
Michael ju vzal do rúk veľmi opatrne a takisto ju aj otvoril. Papier v jej vnútri vzal do oboch rúk a pomaly, potichu čítal. Snažila som sa z jeho pohľadu vyčítať aspon malé znamenie, no tvár mal kamennú. Stále čítal.
Až stuhol, doširoka roztvoril oči a papier položil na stôl.
Usmial sa.
"A odteraz chcem na tvojej tvári vidieť len úsmev" Uvoľnene si vydýchol a na môj zvedavý pohľad šťastne prikívol.
"Myslíš to vážne?" Zaúpela som.
"Úplne"
"Nerobíš si srandu?"
"Z teba nikdy"
"Takže.." Do rúk som pevne schytila jeho košeľu a šialene som sa usmiala. "Otec je môj otec, tvoj otec môj otec nieje a MY niesme RODINA!" Zvískla som. Odrazu sa mi zdalo všetko jednoduché, prekrásne a bezproblémové. Áno, na mojej tvári bude od dnešného dňa len úsmev.
Nebezpečne som skočila na posteľ, trocha sa mi zakrútila hlava a objala som všetky plyšáky, ktoré sa mi dostali pod ruku.
Michael sa tomu šťastne prizeral, no stále vyzeral neprirodzene stuhnuto.
"Vážne by som tu s tebou rád ostal ale.."
"Tak tu ostaň" Keď som zistila, že tieto slová nevyšli z mojích úst, zarazila som sa. Obe naše hlavy sa otočili k dverám.
"Môžem poznať dôvod tejto príjemnej radosti?" Samantha spravila krok do izby a jemne za sebou zatvorila dvere. Samozrejme vedela, z čoho sa tak neopísateľne teším, túto otázku položila len zo zdvorilosti.
"Si celý tvoj otec, myslím, že tento test nebol potrebný" Milo si ma obzrela. Ja som sa, pod návalom jej láskavého pohľadu, ako vždy, usmiala.
"A Michael" Otočila sa k nemu s tónom v hlase, akoby to bol jej vlastný syn. Človek, ktorý by tu bol prvýkrát, by určite nepovedal, že sa vydeli len párkrát.
"Počula som o čom si sa zhováral s Tomom" Povzbudzujúco naňho žmurkla "Každý by pochopil, že si v tom nevinne. On si len chce zachovať svoju hrdosť, časom si nato zvykneš" Milo sa zasmiala a pohladila ho po pleci.
"Veľmi pekne vám ďakujem" Michaelov ohromený pohľad by sa nedal prehliadnuť ani z kilometrovej vzdialenosti. Krásne sa usmial.
"Donesiem vám čaj?" Ponúkla sa Samantha.
Obaja sme prikívli.
"Zapáľte si svetlo, je tu nepríjemná tma, navyše je búrka" Ustarostene sa pozrela von oknom a napokon odkráčala.
Ako stále, po jej odchode som ostala bez slov.
Michael tiež.
"Je skvelá" Povedal napokon a ja som len nemo prikívla. Pichlo ma pri srdci. Vážne je úžastná, milá a súcitná. A je to moja.. mama.
"Poď sem, prosím" Natiahla som k Michaelovi ruku a držiac ju, si kumne prisadol. Ovinula som sa okolo neho a hlavu som si priložila k jeho hrudi.
Príšerne nahlas zahrmelo.
"Neostal by si tu cez noc?" Vykĺzlo zomňa. Za tých pár týždňov strávených na turné, som si zvykla zaspávať v jeho náručí. Neodvykla som si dokonca ani po tých hrozných mesiacoch samoty.
Prosím, nech povie áno. Veľmi to potrebujem.
"Rád by som tu s tebou ostal" Hlboko si vzdychol a pobozkal ma do vlasov "ale tvoj otec.."
"Kašli na otca.."
"Áno kašli naňho" Znova k nám doľahol Samanthin hlas. Tácku s dvoma pohármi položila na stôl a naliala do nich horúci čaj.
"Prepáčte, ale tieto dvere su veľmi tenké, počuť cez ne aj to čo netreba" Vyčítavo sa na nich pozrela, no nám už venovala láskavý pohľad, pri ktorom sa mi chcelo plakať.
"Ak tu chceš ostať Michael, kľudne" Pristúpila k nám a podala nám do rúk horúce poháre "Tom sa vôbec nestráni tvojej prítomnosti. Práve naopak, bojí sa tvojej neprítomnosti. To čo chce najviac, je Jessicino šťastie a tá je šťastná len keď si s ňou ty. Ver mi, poznám ho príliš dobre a stále keď vie, že si s ňou TY, je uvoľnený a šťastný. Len sa to bojí priznať"
Zmraštila som čelo "Prečo si to nechce priznať?"
"Vieš aký je, najradšej by ťa mal stále pri sebe. Vníma ťa ako jeho malé dievčatko a tým, že sa tvári, že Michaelovi neverí, si to celé drží bezpečne od tela" Pohladila ma po hlave a s úsmevom odkráčala k dverám "Na večeru máme zeleninový šalát, bola by som rada, ak by ste sa k nám pridali"
Komentáre
Prehľad komentárov
Ďakujem :-* ..Nevadí keď nedávate komenty, mne stačí, že čítate :)
už ďaľšia :)
(Katra, 4. 7. 2011 12:22)Sorry za to že som nedávala komenty ale nič som nesthala ani net tak prepáč... A kapitola nadherná už sa tiež teším dopredu ako Barborka. No však ale čo sme len v prítomnosti, no nevadí to veď aj toto musí byť :)
jejo
(Barborka, 2. 7. 2011 11:37)joj nech tam len ostane cez noc aspon trosku by sa mohlo nieco stat, nie uplne ale tak trosku mohlo :))) a to ze nie su rodina... super mooozu byt spolu, vziat sa, mat deti... myslim az moc dopredu. a to ze tu je malo komentarov to si nevsimaj im sa len nechce pisat :D
:):)
(Autorka, 4. 7. 2011 12:56)