61.Kapitola-Hádka
"Ako to myslíš?" Prekvapene sa posadil a čakal na odpoveď.
Zamyslela som sa. Nemohla som mu to povedať len tak, nevedel ešte ani o Samanthe, a o zvláštnom prepojení medzi našími rodinami.
Zovrelo mi žalúdok. V celkovom rozruchu a radosti, som pozabúdala na veci, ktoré sa udiali za posledné dni..
"Je to vlastne na dlho, poviem ti to zajtra."
Bez protirečenia prikívol, a opäť sme sa vtisli na pohovku. Ešte pred niekoľkými dňami, som o takomto niečom mohla len snívať. Jediné čo mi ako-tak pomáhalo bol jeho hlas, nemohla som ho ani objať. Ale teraz..
Spokojne som sa pritisla k jeho hrudi.
MICHAEL
"..ty ich zobuď,"
"Nie, nie, Michaela som ešte nikdy nebudil. Ty poznáš Jessicu už dlho, zobuď ju"
"Ale keď zobudím ju, zobudí sa aj on.. pozri ako su na sebe nalepení"
Zmätene som otvoril oči, a zbadal dve hlavy, skúmajuco si obzerajúce naše tváre.
"Zobudil si ho, mal si hovoriť tižšie" Rose vystrašene cúvla.
Nemohol som potlačiť chuť na smiech, aj keď som sa ešte nestihol ani poriadne prebrať.
"Idem do kuchyne, mám pociť, že mi prihára omeleta" Výstražne zakričal Johnny a rozbehol sa jeho tanečným krokom von z izby. Rose si čupla k našim hlavám, Jessica bola stále kdesi v krajine snov, a ja som sa pokúšal šúchať si oči tak, aby sa pri mojom pohybe nezobudila.
"Prepáčte za tento gauč, už sa to vážne nezopakuje, len sme na takúto situáciu neboli pripravení" Zašepkala, a ustarostene si nás obzrela. Viem si predstaviť ten komický pohľad, na dvoch zaspatých ľudí, stlačených tesne na sebe. Ak sme už pri tom, bolo mi zvláštne ležať pod Jessicou, pred Roseinými očami. Ruku som si stále pridržiaval pred ústami. Toto gesto som robil takmer vždy, keď som sa cítil príliš odhalený pred zrakom druhých, alebo keď som sa ocitol v rozpakoch.
"Spalo sa nám tu dobre" Odpovedal som, a zavďačil som sa úsmevom. Znamenalo premňa veľa, že nás tu nechali bezpečne sa vyspať, keď za dverami tohto domu hrozila nebezpečná búrka.
"Uh..za málo, ja som rada, že si tu spa..teda, že ste tu boli" Nervózne si odkašľala a postavila sa "Prídeš dole na raňajky už teraz, alebo počkáš kým sa Jessica zobudí?"
"Počkám"
___________________________
JESSICA
"Mal si ma zobudiť, vieš ako sa teraz cítim? Všetci ste zasa čakali len namňa" Trucovito som pokrčila čelo, aj keď kdesi vo vnútri som sa roztápala pri myšlienke, že Michael ma nechal celú hodinu a pol ležať na jeho tele, len aby ma nemusel prebúdzať. Odmietol pozvanie na raňajky, a čakal kým sama vstanem..
"Chcel som, aby si sa vyspala"
"Ja si takého pozorného chlapa ani nezaslúžim" Zašepkala som sama pre seba.
Keď som sa pozrela do Michaelových očí, zasiahol ma neviditeľný, no silný lúč čohosi v jeho pohľade.
Zreničkami ma priam prosim o slová. Chcel, aby som niečo povedala, uistila ho, že mi to nevadí, alebo naopak, aby som ho skarhala a on by to ochotne prial.
"Patrí to mezdi najmilšie veci, aké premňa niekto urobil, vlastne.. aj tie všetky ostatné sú tvoja práca" Obaja sme sa zasmiali "Len si pripadám, akoby som ti bola záťažou alebo.."
"To určite niesi, asi mi neuveríš, ale príjemnejšie ako poď tebou ležať, a počítať tvoje nádychy a výdychy je len máločo"
"A to ´máločo´ je napríklad čo?" Zaujato som sa opýtala, no obaja sme sa už smiali, takže celý náš rozhovor stratil na vožnosti.
"To ešte uvidíme" S úsmevom sme sa chytili a pobrali do kuchyne. Vzhľadom nato, že po tomto dome kráčame prvýkrát keď je tu všetko vidno, sme sa museli orientovať zvukmi. Nebolo to ťažké, hneď sme rozpoznali kadiaľ ísť pretože Roseino ´Johnny to šteklí.. Johnny nekúš mi do ucha´ a podobné kričanie, bolo silnejšie ako zvuk včerajšej búrky.
"Tak tu ste" Obaja nás privítali, no vzápetí sa zvláštne zapozerali na naše spojené ruky.
"Uhmm, vy sa nikdy nedržíte?“Opýtala som sa a zrejme som sa trocha začervenala. Ich pohľady boli dosť skúmajúce, no Michaelovú ruku som stlačila ešte pevnejšie.
"Ale v dome? Pokiaľ pamätám, tak sa držíme len na ulici" Rose na nás žmurkla a začala nalievať do prádznych pohárov džúš.
Keď som sa tak zamyslela, ešte nikdy som nevidela (ani vo filmoch) pár, ktorý by sa prechádzal ruka v ruke aj po dome.
Ale čo nás je po tom. S Michaelom využívame každú chvíľu, pri ktorej sa môžeme dotýkať.
"Tak, čo si dáte? Omeletu, hrianky, šalát?"
"Vďaka, len niečo na pitie" Oznámil Michael a spoločne sme si sadli za krásny stôl. Na vysmiaté tváre nám dopadli lúče ranného slnka predierajúceho sa spoza farebných záclon.
"Ja to isté, budem sa musieť ponáhľať"
"Dokedy sa budeš podriaďovať otcovi? Radím ti dobre, začni žiť svoj život, je najvyšší čas" Rose sa namňa sestersky usmiala zatiaľ čo nám do rúk podávala poháre s orandžovým džúsom. "Nájdi si nejaké bývanie, znie to dosť náročne, ale neoľutuješ" Žmurkla, a ja som vedela, že to myslí vážne, a vedela som aj to, že má pravdu. Bude to oveľa väčšia zodpovednosť, ale je na čase vziať život do vlastných rúk.
"Rose má pravdu, ak bývaš sama, všetko je úplne iné" Johnny sa zatváril veľmi presvedčivo a prisadol si k nám.
"Ak sa nato necítiš, tak to nerob" Michael si odpil z džúsu a pokračoval, zatiaľ čo sa naňho upierali všetky pohľady "Doteraz bývam s rodičmi, a som rád. Nejde tu o vek, ale o správne rozhodnutie"
"Narovinu, čo ťa tam ešte drží?" Johnny skúmavo nadvihol jedno obočie, a odkusol si zo smaženej slaninky. Rose zaujato otáčala hlavu z Michaela na Johnnyho.
"Mama, Janet, Latoya, celá rodina" Rozpačito si zahrizol do pery, akoby uvažoval, či nám má povedať niečo veľmi tajné. Napokon položil pohár na stôl a sklopil zrak.
"Ale pracujem na niečom"
"Na čom?" Rose sa sním pokúsila spojiť očný kontakt, no Michael hľadeľ na orandžovú tekutinu v pohári.
"Ak sa to podarí, budete prví, kto o tom bude vedieť" Venoval mi chvíľkový pohľad, z ktorého som vyčítala niečo ako ´Tebe to poviem hneď, keď budeme sami´
"Ďakujem za odvoz" Šťastne som pohladila kožené sedadlo priestrannej limuzíny a naširoko som sa usmiala. Tak veľmi mi chýbala.
"Za málo. Uvidíme sa dnes?"
"Pravdaže" Šťastie, dnes bola sobota a nemusela som ísť do práce. Pripadalo mi neuveriteľné, že sa teším, že ostanem doma. Vždy som sa do práce neuveriteľne tešila, otec sa zomňa kôli tomu dokonca posmieval, no teraz som mohla tráviť deň s niekým, koho milujem, VEĽMI milujem.
Z myšlienok ma prebralo cvaknutie dverí. Michael pred nimi stál, a pridržiaval ich, aby som mohla výjsť. Pravdaže, nezabudol si na hlavu natiahnuť kapucňu jeho sivej mikiny.
Keď som sa dostala s pomocou jeho ruky von, pobozkala som ho na líce, a nabrala si do pľúc aspoň trocha z jeho jedinečnej vône. Vždy ma tak napadlo, aké množstvo voňavky si na seba asi dáva, aby docielil toto vábidlo na ženy. Určite ňou nešetril.
"Je ťažké od teba odísť" Povedal mi, a takmer nepatrne sa priblížil.
"Keby sme sa nemuseli stále lúčiť a stretávať, lúčiť a stretávať,.." So zamysleným úsmevom som si na okamih položila hlavu na jeho hruď a privrela oči.
´Keby sme spolu mohli byť stále, a už navždy´ Uvažovala som až kým Michaelov vodič nezatrúbil. Obaja sme sa na seba začudovane pozreli.
"Nechcem vás rušiť, ale vidím blížiacu sa dosť veľkú skupinku ľudí, Michael mohli by ťa spoznať" Oznámil nám, s hlavou vystrčenou von oknom. Súhlasne som prikívla a narýchlo sme sa objali.
"Ozvem sa ti" Povedal, nasadol do limuzíny, a čakal, kým bezpečne odkráčam až do domu.
"Jessica" Nestihla som za sebou ani zavrieť dvere, otec ma už vítal, jeho prísnym hlasom.
"Kde si bola celé dva dni?"
"Deň a jednu noc" Opravila som ho, a bez toho aby som sa mu pozrela do očí, som sa začala vyzúvať.
"Vieš aký som mal strach? Nemohla si mi aspoň dať vedieť kde si?"
"Rovno z práce som šla k Rose, a tam som aj prespala. Nič zvláštne"
"Samantha mi povedala, že tu ráno videla Michaela"
"Áno, vrátil sa" Odrazu som nemohla potlačiť úsmev, no otec naopak zvážnel.
"Však spal u Rose aj on? A určite ste spolu spali v jednej izbe"
"Čo, prosím? Ako.." Znechutene som si zvliekla budnu a pri pohľade do jeho očí som pokrútila hlavou, vedela som, k čomu tým mieri. "Michael je slušný muž a.."
Nachvíľku som sa odmlčala, nevládala som sa s ním hádať zakaždým, keď som bola mimo domova viac, ako mi bolo dovoľované.
"Mám ťa veľmi rada, a verím, že si ma vychoval dobre, tak v to ver, prosím, aj ty. Je na čase osamostatniť sa"
"Ako to myslíš?"
"Chcela by som si nájsť vlastné bývanie" Pohladila som ho za plece, a vykročila hore schodami. Áno nechala som ho tam postávať s prekvapeným výrazom v tvári, no aspoň som sa vyhla ďalším výčitkám.
Keď som počula, že odhráčal do kuchyne a začal o niečom rozrušene debatovať so Samanthou, uvoľnene som vošla do izby, a vtom som to zbadala..
Bolo to na nočnom stolíku, hneď vedľa postele.
Do rúk som vzala úhľadne zabalenú obálku. Keď som si predstavila, že vo vnútri spočíva meno môjho biologického otca, zakrútilo sa mi v hlave.
MICHAEL
"Drahý Michael, práve sme odišli na rodinnú schôdzku k Randymu, zdržíme sa tam maximálne dva dni. Prepáč, že sme na teba nepočkali, ale nedalo sa ti dovolať, a netušili sme kde si, dúfam, že si v poriadku braček. Mám ťa rada. PS : Prosím, ak sa budeš nudiť, skús nájsť Musclesa, utiekol mi, a Latoya sa mi vyhráža, že ak ho nenájdem, a bude pod jej posteľou, tak sa odsťahuje. S láskou Janet"
So smiechom som položil malý lístoček späť na kuchynský stôl a odkráčal som do izby. Bez rozmýšľania som si čupol na kolená a hmatal rukou pod posteľou..
"Ty nezbedník" Do náručia som si vzal veľkého, prekrásneho veľhada a položil som ho na posteľ. "Viem, že sa ti tam páči, ale mal by si si odvyknúť takto sa schovávať" Láskavo som ho pohladil. Chýbal mi. Podľa toho, ako ako lenivo pôsobil, sa oňho Marlon staral fajn. Jediný brat, ktorý tu ostal bývať, a jediný brat, ktorý je povahou úplne podobný Latoyi. Čudujem sa, že ho vôbec krmil.
Pomaly som prešiel na záhradu. Bubblesa mi trvalo nájsť drocha dlhšie, pretože ten má oveľa viac obľúbených miest ako Muscles. Nakoniec som ho našiel pod stromom trhať trávu, a ak ju náhodou vytiahol aj s korienkom, šťastne vyceril zuby.
"Kamarát"
Prekvapene zdvíhol hlavu. Šťastne sa usmial, rozbehol sa kumne, no namiesto očakávaného skočenia do náruče mi do tváre hodil trávu. Škodoradostne namňa ukazoval a chytal sa za brucho.
"To ťa naučil Randy však?" So smiechom som si z vlasov vyberal zvyšky zelenej trávy.
"Nemal by si to robiť" Karhavo som sa pozrel na miesto, na ktorom chýbalo veľké množstvo trávy "Ale ak si už začal.." V momente, keď odomňa odvrátil pohľad, som uskočil pod strom a nabral si plnú hrsť trávy (samozrejme tej odtrhnutej, ktorá už ležala na zemi) a hodil som ju Bubblesovi na hlavu. Ten vydal zvláštny zvuk, pozrel sa namňa ako na blázna a urazene odkráčal do domu. Sklamane som spustil plecia, očákaval som väčšiu roztržku.
Pomalým krokom som taktiež vošiel dnu, a sledoval jeho špinavé odtlačky, ktoré ma doviedli späť do izby. Pohľad mi dopadol na dve zvedavé zviertká, žmoliace nejaké papiere.
Och papiere.
"Nie, nie.." Rozbehol som sa k stolu a snažil som sa ich čo najopatrnejšie zachrániť. Našťastie neboli až v tak zlom stave. "Pôvodne to bolo prekvapenie" So smiechom som na posteľ prestrel počmáraný papier oblepený kopou fotiek zvierat, kolotočov, a rozprávkových postáv.
"Nemali by ste krčiť všetko, čo sa vám dostane do rúk" Keď som sa tak pozrel na Musclesa, napadlo ma, či som ho náhodou neurazil. "V tvojom prípade nie do rúk, ale.." Bezmocne som pokŕčil čelo a papiere som vložil do zásuvky vedľa postele. "Ak pôjde všetko podľa plánu, o chvíľu sa budete tešiť z nového domova" S úsmevom som na nich žmurkol, Bubbles namňa vyceril zuby a začal posielať neviditeľné pusinky do vzduchu. Nechápal som.
Následovne si začal bozkávať ruku, a pomedzi to sa namňa šibalsky usmieval.
"Á..tak ty vieš o Jessice" Veselo som sa usmial. Bubbles si trucovito založil ruky vbok, a zoskočil zo stola.
"Chcel by si sa sňou zoznámiť?" Položil som mu otázku, na ktorú som už vopred poznal odpoveď. Bubbles miloval zoznamovanie sa s novými ľudmi, ale najväčšiu slabosť mal pre krásne dámy. Neviem odkiaľ, neviem ako, ale bolo to jednoducho v ňom.
"..len ak mi sľúbiš, že si na Jessicu pripravime nejaký kanadský žartík"
Komentáre
Prehľad komentárov
joj no uz bolo na case s novou kapitolou ale aj tak pekna, nadherna a taktiez romanticka... a bola by som rada a nielen ja kebyze Michael a Jessica boli viac spolu- vies ako to myslim. Uz sa tesim na dalsu kapitolu no tento krat nas nenechaj tak dlho cakat...:)
nová kapitola
(barborka, 28. 5. 2011 12:11)