60.Kapitola-Búrka
"Jessica, Jessica." Niekto sa kumne prihováral. "Jessi.." Zľahka som otvorila oči. Všetko bolo rozmazané.
Napla som uši.. Búrka, chrapot, vŕganie dvier.. a dve hlavy skláňajúce sa nadomnou.
"..takže žije." Rose sa zasmiala a pritiahla lampičku bližšie k mojej tvári. Moment.. ROSE?
Niečo neviditeľné ma vystrelilo do sedu, a začala som si šúchať oči. Aj napriek nepríjemne hustej tme, som rozpoznala ich siluety.
"Michael!" Ovinula som sa mu okolo krku. Niekto by sa mojej urýchlenej reakcie zľakol, no cítila som, ako si ma k sebe šťastne pritlačil.
"Kde sme? Ako ako sme utiekli?"
Obaja si pohľadom pýtali vysvetlenie, tvárili sa prekvapene, akoby nechápali o čo ide.
Pustila som sa Michaelovho krku, no stále som sa nenápadne dotýkala kolenom jeho ruky.
"..ale.. prosím povedzte mi čo sa stalo." Zvedavo som si vyhrnula rukávy a .. "OCH"
"Čo sa deje? Potrebuješ niečo?" Michael ma chytil za miesto na ruke, na ktoré som si vystrašene hľadela "Nič tam nemáš, Jessica"
"Viem.." Vyhrnula som si obe konce nohavíc "Ani tu nič nemám"
"Nie nemáš. Počúvaj ma.." Rose sa namňa vystrašene pozerala, akoby čakala kedy na ňu skočím a ublížim jej. "Neviem čo sa stalo ale.. čo to tu trepeš?"
Michael sa naňu karhavo zamračil a pohladil mi nohy. "Prespala si celú cestu zo škôlky, spala si aj tu, hm.. vyše piatich hodín. Je možné, že sa ti niečo snívalo."
"Snívalo? Nie nie.." zaskočilo ma, že sa neteším, ale protestujem "Ako to mohol byť len sen? Takže..žiadny Harley?"
"Nič také" Rose otvorila okno "Michael vravel, že to pomáha."
Pomaly sa kumne dostával čerstvý vzduch, a do uší sa mi vpýjal zvuk drsnej búrky. V hlave sa mi začalo vyjasňovať.
"Zlý sen.."
"Áno, áno. Ale prečo spíš cez deň? Mali sme toľko plánov.. a teraz, o 11 v noci, sa môžeme akurát tak vrátiť do postele."
"Sme vo vašom novom dome?"
Rose prikívla. "Bola by som ťa zobudila ale Michael protestoval.. poďte, ukážem vám vašu izbu kde dnes prespíte"
"Ehm, prosím? Ja musím ísť domov."
"Choď, keď chceš skončiť trafená bleskom a upalená zaživa na srede cesty. Je to najsilnejšia búrka za niekoľko rokov. Nemáme elektrinu, signál..nič"
Až teraz som si uvedomila, že malé svetielko osvetľujúce izbu, je vlastne sviečka.
"Ak potrebuješ ísť, odveziem ťa. Ale nebude to najbezpečnejšie." Michael sa odhodlane postavil, a nechal rozhodnutie namňa.
Stále som bola príliš zmätená nato, aby som triezvo uvažovala. Vďačne som sa chopila jeho ruky, ktorá ma vytiahla na rovné nohy, a spolu s Rose sme odkráčali do útulnej a príjemnej izby, hoci som vďaka chabému plamienku sviečky rozpoznala len obrysy gauča, koberca a krbu.
"Nemaj strach, si už dospelá.. otec po tebe určite nevyhlási celoštátne pátranie" Rose ma povzbudivo tľapla po pleci a do rúk mi podala horúcu sviečku. "Táto izba je fakt krásna, jediný problém je v tom, že tu nieje dostatočne veľká posteľ. Johnny už spí v tej našej takže sa nebude možne premiestniť"
"To je v poriadku," Ubezpečila som ju.
"Veľmi pekne ďakujeme" Michaelov hlas, a žiarivý úsmev rozsvietil celý tmavý priestor, Rose bezmocne zaklípkala očami, a keď sa na Michaela dopozerala okúzleným pohľadom, odišla. Musela byť nadšená, že bude spať v jej novom dome. Jej náklonnosť k nemu sa nedala prehliadnuť. Ktovie, či si to už Johnny všimol.
"Prepáč, že som ťa nezobudil, myslel som si, že sa ti sníva niečo pekné" Prihovoril sa mi, a hmatom sa snažil rozpoznať predmety všade okolo nás.
"To vôbec nevadí," Bolestivo som zakopla do čohosi pri gauči, od nepríjemného lámania som si zakusla do pery, no aj napriek tomu som zaúpela.
Michael sa vystrašene mykol, čelom nabúral do steny, a tá ho odrazila na zem. Obaja sme sa šialene rozosmiali.
Akoby toho nebolo dosť, sviečka ako na povel dohorela. Nevidela som absolútne nič, okrem bleskov osvetľujúcich oblohu.
"Čo teraz?" Hmatom som vyhľadávala Michaela, no nenechal ma v tom dlho, chytil moju ruku a spoločne sme našli gauč.
"Ehm.. bojím sa tmy" Zahanbene som zo seba vytrúsila, keď sme sa usadili.
"Aj ja.." Izbu opäť obľahol smiech, no strach nás ani zďaleka neprešiel.
"Hej vy dvaja! TIŽŠIE" Takmer som zvrieskla od naľakania, no keď som si uvedomila, že to kričí nervózna Rose z vedľajšej miestnosti, prepadla ma ešte väčšia chuť na smiech. Michael si pred tvárou pridržiaval niečo veľké a dusil v tom chychúňanie.
Dotykom som mu chcela naznačiť aby prestal, pretože to nevydržím, a stlačila som mu..nohu? alebo to bola ruka?
A pomohlo to. Michael z rúk upustil neidentifikovateľnu vec, ktorá dopadla na zem, z hlboka sa ndýchol a stŕpol.
Vydal akýsi čudný vzdych, nepravidelne sa rozdýchal a stlačil mi ruku.
"Deje sa niečo?" Zhrozene som sa pýtala, zatiaľ čo dýchal rýchlejšie ako po jeho prvom koncerte.
"Držíš ma..mhh" Pridusene zo seba vytrúsil.
"Držím ťa? Čo, prosím?" Nechápavo som pokrútila hlavou, no keď som pohľad uprela smerom dole, a moje oči si nepatrne zvykli na tmu, zbadala som to.
"O môj bože, prepáč," Ruku som stiahla späť, a Michael sa zachvel.
Nevedela som čo spraviť, obe ruky som si zastrčila za chrbát, a zatvorila som oči. Mala som sa mu ospravedlňovať, alebo si hlavu otrepať o najbližšiu stenu?
Veď moja ruka bola len o niekoľko milimetrov od jeho rozkroku, alebo tam už bola?
Akoto, že som to necítila? Myslela som, že ho držím len za nohu.
Asi umriem.
"To je tá najtrápnejšia vec, čo sa mi kedy stala. Vážne som nechcela, neviem ako to.."
"Nie, ty prepáč za moju reakciu," Ešte stále zhlboka dýchal, a ešte stále ma pevne držal za tú ruku. "..vieš, takéto niečo sa mi ešte nestalo a.."
Očividne sa ocitol v rozpakoch. Vždy vedel, čo má povedať, a ako sa zachovať. So ženami to dokonale vedel, presne vedel, čo chcú počuť, a vedel, ako ich ma okúzliť. Ale teraz sa niečo stalo..
Po chvíli kumne otočil hlavu, jediné čo som videla, boli jeho červené pery a oči. Moju rozochvenú ruku si položil na stehno, no už o niečo nižšie ako pred chvíľou, a opäť sa uvoľnil.
Významne sa mi zahľadel do očí.
Vysielal kumne akúsi myšlienku, ospravedlňoval sa mi pohľadom, no nechápala som. To ja som tá, ktorá by sa mu mala ospravedlňovať.
No v hlave mi už bušila nová myšlienka..
"Michael?"
"Prosím?"
"Vážne chceš tak veľmi vlastné dieťa?" Nestačila som si ani uvedomiť, kedy sa moje palce začali veľmi jemne prechádzať po jeho nohe.
"Pravdaže, veľmi." Jeho odpoveď bola jednoznačná a presvedčujúca. "A ty?"
"Hmmm.." Jeho otázkou ma vážne zaskočil.
"Nemusíš mi odpovedať," Upozornil ma a tiež si položil ruku na moju nohu. Keď ma jeho palce jemne pošteklili, zasmiala som sa.
"Dieťa je to najkrajšie čo môže svet vytvoriť. Alebo, čo môže vytvoriť láska dvoch ľudí." Zdalo sa mi, že v jednej chvíli sa jeho oči upreli na moje brucho. Usmial sa.
Chcela som sa ho to spýtať, ale moja maličká odvaha mi to nedovoľovala. A ako by som sformulovala tú otázku. ´Vedel by si si predstaviť mať dieťa somnou?´ alebo ´Chceš mať dieťa až po svadbe?´ nie, jednoducho na niečo také odvahu nemám.
Zívla som.
Michael, akoby na povel môjho zívnutia, vstal, a položil biely vankúš na zem. Videla som naňom, aký je unavený.
Ale čo to robí?
"Snáď nechceš spať na zemi?!" Zhrozene som sa opýtala a vytiahla som ho späť k sebe. Pobláznene sa zasmial "Poslúžim ti ako deka?"
Keď som sa rozhliadla, uvedomila som si, že tu vážne žiadna deka nieje. A ak som nechcela aby Michael spal na zemi, tak musel spať na gauči spolu somnou, (Určite by mi nedovolil spať na zemi) ale ten bol tak úzky, až som mala strach, že z neho spadnem aj ja sama.
"Rose to dobre nepremyslela" Pokrčila som čelo a začala uvažovať. Ľahla som si, a nepríjemne som sa vtisla do mäkkého operadla. Michael si priľahol, neverila som, no nakoniec sme sa tam pomestili.
Boli sme na sebe pritlačení tak silno, až som cítila každú krivku jeho tela, a kedže sme k sebe boli otočení hlavami, dotýkali sme sa špičkami nosov, a cítila som jeho dych.
Všetko na tele sa mi zježilo. Dotýkali sme sa palcami na nohách, kolenami, pásom, hrudníkom..
Nech som už zažila čokoľvek, nič nebolo príjemnejšie ako toto.
Nohu, na ktorej som neležala, som si prehodila cez jeho panvu, aby som ho aspon trocha ochránila od nebezpečného pádu.
"Fúú" Vyšlo zomňa úplne nečakane. Michael si položil ruku na môj bok a pohľadom si vyžadoval vysvetlenie na ´fúú´
"Ty si.." Uvedomila som si, že som začala zle. Vlastne som sa mu chystala povedať presne to čo som cítila, ale to som predsa nemohla! "Len že si.." Zakoktala som sa. "Si.."
Ucítila som, ako jeho ruka znehybnela. Čakal, čo poviem.
Moje vnútro priam kričalo vetu ´Michael si sexy´ ale moje pery sa len pri myšlienke na to slovo rozochveli.
No ak som niečo nechcela, alebo si v tom nebola istá, nenútil ma do toho.
Ostýchavo som sklonila hlavu, a položila si ju na jeho hrudník.
Počúvala som ako dýcha a nechávala sa hladiť jeho rukou, až som zaspala..
Šialene som sa trhla, a začala sa okolo seba obzerať. Po chvíli som si spomenula, že som u Rose a spím.. na Michaelovi? Áno, ležala som na ňom.
Stále bola tma a neznesiteľne hrmelo.
Michael pravidelne vydychoval a vdychoval. Ruky mal na mojom chrbáte, a moje nohy sa dotýkali vonkajšej strany tých jeho.
Keď som sa pohla, a pokúsila sa vstať, okamžite otvoril oči a ubezpečoval sa či som v poriadku.
"Už si hore?" Zašepkal.
"Áno.. len mi stŕpli nohy."
Michael si obzrel našu nezvyčajnú polohu, a teraz, prezmenu on rozkročil nohy, a ja som si tie moje, nepríjemne stuhnuté, strčila do úzkej medzierky ktorú mi vytvoril.
"Vďaka, prepáč, že som ťa zobudila,"
Milo prikívol, a naznačil, že mu to nevadí. "Nieje ti zima?"
"Trocha"
Moja odpoveď sa mu nepáčila. Okamžite mi rukami začal hladiť chrbát, a zohrievať ma.
Za odvďačenie som mu dala bozk, ktorý ma dokonale zohrial.
Michael mi jemný bozk vrátil.
Ja tiež..
Po niekoľkých letmých pusách, si naše pery našli cestu k plynulému bozku. Jeho ruky sa ostýchavo dotkly mojej panvy a VEĽMI pomaly nimi prešiel pod tričko.
Cítila som to napätie.
My sme to chceli, naše telá, mysle a srdcia to chceli. Bola by som odprisahala, že ak by sme boli na inom mieste, niekde sami, stalo by sa to.
Posadila som sa, no nezišla som z jeho tela, sedela som naňom, pretože keď som sa chytala zísť, zastavil ma.
Nech som naňom ležala, alebo sedela akokoľvek, bolo to veľmi ..vzrušujúce?
Pomaly vytiahol ruky spod môjho trička.
"Nechcem sa s tým ponáhľať" Povedal mi a pokrčil kolená, aby som sa o nich mohla oprieť.
"Ako dlho ešte vydržíme?" Bez obáv som vyšla s otázkou na povrch. K dosť provokujúcim chvíľkam dochádzalo práve kôli našej hravosti. Napríklad, to ako sme sa s Michaelom ocitli v sprche..
No na odpoveď som si nepočkala. Vzrušene som vyskočila na nohy.
"Nie som ten typ, ktorý ľudí nechá zomrieť len tak, som dosť hravý." V hlave mi zaznel útržok zo sna.
Hravosť.. hravosť..hravosť!
Všetko ma to napadlo odrazu, akoby mi to vnúkol záblesk z neba.
Áno, hravosť. Harley bol v mojom sne hravý, nezabil nás hneď, ani Michaelov otec mi hneď neobjasnil tú záhadu, chodil okolo toho ako okolo horúcej kaše.
A teraz mi to začalo dávať zmysel.
Joevove hlavolami neboli jediné, ktoré potrápili naše mozgy. Bolo tu ešte niečo, dosť podobné jeho hlavolamom.
"Michael, myslím, že viem, od koho boli tie výhražne lístky, a viem aj prečo nám ich posielal."
Komentáre
Prehľad komentárov
zajtra :):):)
:))
(katra, 2. 5. 2011 13:00)ja umieram,prisahám,že umieram...od šťastia,vzrušenia,napätia:) dokonale krásna časť,fúúú asi ani nedýcham naozaj nádych výdych:) ďakujem ďakujem:* neviem kto si ,ale milujem ťa:D milujem tvoj príbeh:) ja ani nenachádzam slová:) teším sa na new časť:)
fúúha
(barborka, 29. 4. 2011 21:58)no ty kks! nejako som aj tusila ze to bude len sen.. a potom asi v druhej polovici ako spolu tam lezali... uuuh uz som cakala ze aspon trochu neeco bude. len je trochu kratsia ako ine, ale vsak nevadi :)) ale ponahlaj s dalsiou..:¤
....
(Autorka, 25. 5. 2011 18:39)