58.Kapitola-Šťastie
Zdalo sa mi, že čakať na odpoveď je zbytočne premrhaný čas. Otočila som sa.
"Ty.." Zamotala som sa vo svojích vlastných slovách a myšlienkach. Môj vlastný jazyk mi uviazol v neviditeľnej pasci a všetky zmysli opantalo šťastie, aké som necítila nikdy v živote. Dokonca, ani keď som ho stretla po prvýkrát. Michael sa namňa stále pozeral, akoby skúmal moje reakcie na túto situáciu, akoby sa mi vpíjal očami do duše, a skúmal v nej každý milimeter.
Ani jeden z nás sa nemohol pohnúť.
Hoci som sa ho počas spamätávania dotýkala, hladila ho, nič sa nevirovnalo jedinému pohľadu na jeho prítomnosť. Je tu! Cítila som to všade naokolo. Všetko bolo odrazu pestrejšie, jasnejšie, jednoducho iné. Nebola chladná a tmavá noc, bolo príjemne teplo, cítila som slnko, ktoré sa somnou tešilo, aj keď malo od východu na oblohu ešte daleko.
"Chýbala si mi." Jeho hlas domňa vrazil ako ostro nabrúsená dýka, no necítila som bolesť. Každý jeden sval v tele sa mi príjemne chvel. Nechcela som odpovedať, chcela som byť už navždy ticho a počúvať len jeho.
Palcami sa mi jemne dotkol líca a čakal. Ohromene sa pozeral na jeho ukazovák a prostredník, ktoré sa zľahka dotýkali mojej rozpálenej tváre. V jeho pohľade sa zračil úžas, aj rozkoš zároveň. Chránil si tento jediný dotyk, akoby to bolo spojenie niečoho veľmi jedinečného. Cítila som sa len ako vedľajšia postavička, ktorá túto scénu sleduje z veľkej diaľky. Jediné čo som robila bolo to, že som sa každé dve sekundy pokúsila o nádych a výchych.
Pohľad preniesol o niekoľko centimetrov doľava. A vtedy... ma pobozkal..
Zachvela som sa, akoby sa práve spustil ostrý lejak, miešaný snehom a výchricou. Hoci to bola len nežná, veľmi krátka pusa, ožili vomne pocity, v ktoré som časom prestávala veriť. Po dlhých mesiachoch sa mi zdalo neuveriteľné, koľkú blaženosť cítim pri každom jednom bozku, a koľko energie mi to dodáva. Ako som mohla bez tohto prežiť tak dlhú dobu?
Celkom ma to zlomilo. Položila som si hlavu na jeho plece a poddala som sa plaču.
"Prepáč.."
"To je v poriadku." Tíšil ma "Som veľmi rád.."
Tuhšie som si ho k sebe privinula. Už nikdy ho nepustím! NIKDY! "Som rada, že si tu." Aj napriek tomu, že som plakala, usmievala som sa tak ako som sa neusmievala už niekoľko mesiacov.
"Prepáčte, že ideme nevhod, ale pochybujem, že by ste niekedy skončili."
"Rose!" Skríkla som, a v okamihu jednej sekundy som sa radosťou zvíjala v jej náručí. Sestersky si ma k sebe privinula, "Konečne ťa vidím, Jessi." darovala mi bozk na líce a pohľadom skĺzla na postavu vedľa nej. Ešte niekto?
"Zdravím." Kôli tme som musela zaostriť zrak. Michaela a Rose by som spoznala aj po slepiačky no táto tretia osoba, hm..
"Ach, Johnny, prepáč." Zdvorilo som mu potriasla rukou a zmätene som sa poobzerala dookola. "Neboj sa, už tu nikoho neskrývame." Zasmiala sa Rose a trocha sa zatriasla.
Táto viac členná návšteva ma celkom vyviedla z mieri, obrátila môj mozog hore nohami. Bola som taka šťastná, že vidím ich tváre, až som celkom zabudla kde sa nachádzame. "Nepôjdete dnu?"
Michael sa palcom rozpačito dotkol dolnej pery. "Nebudete rušiť." Prihovorila som sa mu, pretože som presne vedela, načo myslí. "Obaja už spia a.."
"OBAJA?!?!" Rose zhrozene skríkla "Ty máš súrodenca?"
"Ehm.." Zasmiala som sa (chcela som sa smiať už večne a nikdy neprestať, bola by som od šťastia vyskočila aj na strechu nášho domu) a pokrútila som hlavou "Všetko vám to vyrozprávam dnu."
Všetci sme sa na chodbe pozobliekali, a potichu zamierili do mojej izby. Michael šiel hore schodami posledný, s rukami spojenými za chrbátom a s ustráchaným výrazom v tvári, akoby robil niečo veľmi nezdvorilé. Vedela som čím to je, u mňa bol už viackrát, no nikdy to nebolo bez vedomia môjho otca.
V izbe som mala (našťastie) dokonalý poriadok, kedže som celé dni, na výnimku chodenia do práce, posedávala doma a upratovala.
"Neverila som, že tu ešte niekedy budem." Rose dojato rozprestrela ruky a z hlboka sa nadýchla "Toto je môj druhý domov." Oznámila nám, a uvelebila sa na zemi vedľa postele. Johnny ju následoval, sadol si hneď vedľa nej. Bol uvoľnený a narozdiel od Michaela neprejavoval žiadny náznak ostýchavosti. Elegantne no zároveň veľmi pôvabne si vzal Rose na svoje kolená a pohrával sa jej s vlasmi.
Otočila som sa, s mienkou obzrieť sa po Michaelovi, no našla som ho len čo som sa pohla. Stál len niekoľko milimetrov za mojím chrbátom, rukami som sa čuchla o jeho dokonalé vyžehlenú červenú košeľu, a zahľadela som sa naňho. Očami mi prešiel po líci, takmer som cítila ich dotyk. Chcel sa ma dotknúť, no nedokázal to spraviť pred očami druhých. Do čerta s Johnnym, aj keby mi hladil vlasy tak ako ich hladí Rose, nespravilo by to somnou ani zďaleka toľko, čo somnou spravilo toto Michaelové jediné gesto. So smiechom som sa posadila na vankúš v rohu posteli. Michael, tiež so smiechom, si sadol na druhý vankúš, hneď vedľa môjho.
"Tak.." Začala Rose, keď sa celá zamazaná od rúžu odtrhla od Johnnyho pier "Vyrozprávaj nám všetko, od začiatku do konca, nevynechaj ani jeden detail."
"Najprv vy. Prečo ste tu?" Podozrievavo som nadvihla obočie. Johnny si zamyslene zotieral rúž z hnedej koženky a Rose namňa grimasovito hľadela. "Bez teba tam bola nuda."
Niečo ma zašteklilo na ruke. Reflexne som po nej chcela tresnúť druhou rukou, aby som zabila ten hmyz ktorý mi po nej lezie, no keď som po chvíli zacítila tvar ruky, jemne som si s Michaelom preplietla prsty. Uvoľnil sa, až keď sa poriadne držal mojej ruky. Od špičiek palcov až po korienky vlasou sa mnou prehnal blažený pocit.
"..ale." Vykoktala som sa napokon, keď som zistila, že všetci čakajú na moju odpoveď. "Kedy sa tam zasa vrátite?" V duchu som začala prosiť, nech je to čo najneskôr.
"Už sa tam nevrátime." Povedal Michael a s obavami čakal na moju reakciu.
Takže zrušil turné. Len to nie!!
Ale teraz už môžeme byť spolu, vždy, každý deň! A nenútila som ho k tomu, rozhodol sa tak sám, a ja verím každému jeho rozhodnutiu. Nieje už čas vo všetkom prestať hľadať čierne stránky? Konečne sa namňa usmialo šťastie..
"Takže zajtra budeš doma?"
"Áno."
"Aj pozajtra, o týždeň, stále?"
"Áno." šťastne sa usmial.
"A budem tu aj ja Jessica." Nenápadne sa pripomenula Rose, a tiež sa usmiala. "Keby som nebola na Michaelovom turné aj ja, zrušil by ho už pred mesiacmi však?" Obdarila ho prísnym pohľadom a on sa potichu rozchichúňal.
"Je to pravda." Prikívol.
"Odhovorila som ho od toho. Ale po čase bol nezvládnuteľný.." Rose sa tiež pridala k Michaelovmu chichúňaniu, čo ma donútilo rozosmiať sa tiež a Johnny to ukončil jedným veľkým kýchnutím.
"Michael a nezvládnuteľný? To mi k sebe nejde." Automaticky som si začala predstavovať ako sa s Rose háda, a trvá na tom, že turné musí zrušiť, a popri tom od nervozity hádže taniere do steny. Opäť som sa rozosmiala.
"Dobre dobre, preháňam." Prekrútila očami Rose, naša telepatia bola vždy nad mieru silná, a asi aj tento krát vycítila načo myslím. "Bol len mierne ..hm.. skôr veľmi smutný. A to si nechcem predstaviť, ako si na tom bola ty Jessi."
"Niekto ide." Ozval sa Johnny a Michael automaticky pustil moju ruku. Bola to pravda, aj ja som počula, ako niekto kráča hore schodami.
"Žeby sme zobudili tvojho tatka? Hm..toho nezobudilo ani jeho vlastné chrápanie." Logisticky uvažovala Rose a popri tom stále hľadela na dvere.
"Zdalo sa mi, že tu počujem h.." Samanthina hlava vykúkla spoza dverí a vzápeti otrasene zastavila. Určite si myslela, že blúznim, otec jej totiž vravel o mojom menšom "probléme".
Michaela okamžite vystrelilo na rovné nohy, zdvorilo sa pousmial a poprial Samanthe dobrý večer. Vždy som obdivovala jeho dokonalé spôsoby, na ktoré nezabúdal ani v tých najrôznejších situáciach.
Rose s Johnnym to bleskovo zopakovali po Michaelovi, aj keď sa na všetkých troch tvárach zračil zmätok. So smiechom som sa postavila a prešla k Samanthe "Toto je.. ehm ..otcová priateľka"
Do pekla, čo som mala povedať? Že je to moja mama? Veď s týmto faktom som sa sama ešte nezmierila. Hlúpo som sa začervenala no ona mi, ako vždy, pomohla.
"Veľmi ma teší, dosť som sa toho o vás napočúvala." Milo sa usmiala a očkom švihla po Michaelovi. Potom ma takmer nepatrne potľapkala po pleci, čím mi chcela naznačiť, že sa teší somnou. "Nechcem rušiť.." Poslednýkrát im darovala milý pohľad a odišla. Michael sa uvoľnil..
Dosť som mu toho o nej porozprávala, keď sme spolu volávali, no nepovedala som mu fakt, že je moja mama. Nato potrebujem čas..
Všetci sme si opäť posadali na naše pôvodné miesta. Situácia sa uvoľnila takmer okamžite, keď si Rose začala pochvaľovať, aké mala tá pani úžastné vlasy. Nezabudla pripomenúť, že su navlas rovnaké tým mojím.
Pomaly som všetkým vyrozprávala aká je mila, diskutovali sme o mojej novej práci, a o predsavzatí našetriť si na nejaký podnájom. Dozvedela som sa aj to, že Rose sa s Johnnym napokon nebudú musieť kôli diaľke rozlúčiť. Zaskočilo ma, že sa k nemu presťahuje. Našťastie nie do jeho pôvodného domova v Nemecku, ale tu v Los Angeles. Vraj si tu kúpil krásny, dvojposchodový dom s priestrannou záhradou. Takmer sa spoločne udusili od šťatnej myšlienky nato, že budú zdieľať spoločný domov.
Z Michaela v jedej chvíli vykĺzlo niečo, čo prekvapilo aj Johnnyho, jeho dlhoročného priateľa. Opýtal sa ma ´Keby sme bývali spolu, mali by sme veľa zvierat, však?´
Johnny ma upozornil, že je to nepriamy návrh na presťahovanie sa k Michaelovi. On sa len, pravdaže, začervenal. Vedela som, že to nebol žiaden návrh. Michael je na takéto veci dosť citlivý, na všetko ide pomaly, tak ako ja.
Stále sa bolo o niečom rozprávať, aj Michaelovi sa pomaly roväzoval jeho jazyk, a hovoril už takmer viac, ako mi všetci dokopy. O štvrtej ráno som už nesedela, ale ležala na jeho kolenách, on bol opretý o rám postele a Rose unavene odfukovala na Johnnyho pleci, no keď som navrhla, aby vyskočila na posteľ a pospala si, okažite sa prebrala a začala protestovať.
Ako som predpokladala o pol piatej nad ránom už chrápala s hlavou zavesenou na stoličke. Ja, Michael a Johnny sme stále o niečom žhavo diskutovali. Spánok bol pre mňa úplne neznáma vec, aj keď únava namne zanechávala značné následky.
"..a viete čo je najsmiešnejšie?" Povedala som s napoly zavretými očami "Že o hodinku musím ísť do práce."
Michaelom myklo, vystrašene sa pozrel na svoje kolená, na ktorých som ležala a pokrútil hlavou "Prečo si nepovedala, že.."
"Lebo by ste odišli a to som nechcela." ..a vážne, samoty som si už naužívala poriadne veľa. Začínala som ju brať ako fóbiu.
"Ale nespala si takmer celú noc. Budeš unavená."
"Lepšie ako byť sama." Michael mi po chvíľke prikívol. Veľmi dobre vedel, čo je to samota.
"Tak choď sňou. Ona si v práci posí a ty sa zatiaľ pohráš s deťmi.. nehovoril si, že veľmi túžiš po vlastnom dieťati?" Všimla som si, že v Michaelových očiach sa zaiskrilo čosi neprehliadnuteľné, no nepovedal nič, čakal ako zareagujem.
"Bola by som veľmi rada. Deti sa na teba už tešia.. hvorila som im, že prídeš."
Michael gigantickú radosť skrýval, no cítila som ako svižne pohol celým svojím telom. Radostne prikívol.
O pol siedmej ráno sme sa pred bránou môjho domu rozlúčili a dohodli sme sa, že o tretej sa prídeme pozrieť na Johnnyho čerstvo dokončený dom. Kým sa bude Michael oboznamovať s mojou prácou, oni budú sťahovať všetky Roseine veci. Nečaká ich o nič ľahšia práca ako nás.
Nebyť zimnej vody, ktorú som si ráno dala na tvár, určite by som cestou v Michaelovej limuzíne zaspala. Spoločne sme sa o seba opierali a bojovali so spánkom ktorý nám vrážal do každej časti tela.
"Nemusíš ísť.. si veľmi unavený." Prihovorila som sa mu, keď sme kráčali hore schodami, do "mojej" triedy.
Už sa na ňom nezračil ani náznak únavy, veselo sa obzeral po kresbách detí vystavených na chodbe "Veľmi sa teším. Tak dlho som nato čakal.." S úsmevom na perách sme zabočili do dvier, prešli cez šatňu detí s maličkými skrinkami a vošli do ´veľkej deskej izby´.
"Kedy prídu?"
"Vzhľadom nato, že meškáme.. Hmm, za takých 5 minút by sa tu mali začať objavovať."
Michael si nedočkavo prezeral hračky od výmyslu sveta, a popri tom namňa nenápadne zakukoval a sledoval čo robím. Pripadalo mi to, akoby pozoroval tanečníka a potom sa snažil opakovať jeho kroky. Keď si všimol, že dávam stoličky vyložené na stole dole, pribehol k druhému stolu a spravil to isté. Jeho iniciatíva a rýchle priúčanie mnou očarili.
"Ide ti to." Zasmiala som sa.
"Baví ma to." Tiež sa zasmial a poháriky na čaj začal ukladať vedľa tanierov na stole, ktoré tam dal tiež.
"A to tu ešte niesú deti. Uvidíš, aká je s nimi sranda. Je to úžastná práca."
"To ti verím, hneď by som si to stebou vymenil." Povedal, zasmial sa a pribehol k dverám. Niekto klopal.. no v toľkom roztŕžení a tešení sa na nášho prvého "malého hosťa" asi zabudal, čo medzi ľudmi vyvoláva jeho osobnosť.
Keď ho mamička, držiaca smejúce sa dieťa zbadala, zaklípkala očami a so širokým úsmevom takmer pustila dieťa z rúk, s úmyslom objať Michaela, no našťastie sa jej dcérka prichytila, čím jej pripomenula, že tam stále je.
"Och, och..To je.. nečakané" Povedala so smiechom, no všimla som si, že Michaelové oči už sledujú malú Lessi hrajúcu sa s bábikou. Lessi ho nespoznala, pretože sa s ním zhovárala len po telefóne, a nevedela ako vyzerá.
"Prepáčte." Michael odvrátil zrak od malej, a ospravedlňujúco potriasol rukou mamičky. Prikráčala som k ním, a poprosila som ju, aby si to nechala len pre seba. Koniec koncov, boli by ohrozené aj deti, a to by som nechcela.
O necelých 10 minút sme si mohli uvoľnene vydýchnuť, a Michael si mohol zložiť smiešnu, maskujúcu parochňu z hlavy, pretože všetky mamičky mali už svoje ratolesti v triede.
Šikovne ho maskovali aj rozmerne fúzy, vďaka ktorým ho nespoznali ani deti. Tých 10 minút sa musel priveľmi prekonávať, aby si nestrhol svoje maskovanie, a neukázal sa malej Caroline, ktorá ma hneď po príchode požiadala, či by nemohla zavolať Michaelovi, pretože mu chce povedať, aké darčeky jej priniesol Ježiško.
Keď sme sa uistili, že je vzduch čistý, a všetko bezpečné, vyzvala som deti aby sa utíšili. "Anjeliky chcela by som vám niečo povedať." Všetky na moju prosbu stíchli a rozkošne sa namňa zahľadeli "Pamätáte ako som vám sľubovala, že raz sa s Michaelom zahráte aj osobne a nie len po telefóne?"
"Ja ši ňato veumi dobje pamätám." Šušľavo sa mi prihovorila malá Caroline a všetky deti šťastne prikívli.
"To som rada. A čo by ste spravili, keby som vám povedala, že Ježiško nám všetkým tento rok splnil jedno veľké želanie?"
"Aké..Akééé?" Všetci začali radostne kričať a skákať. Obzrela som sa za seba, zamaskovaný Michael sedel za stolom so sklonenou hlavou a čakal na môj povel. Keď si všimol, že naňho všetci upierame zrak, postavil sa, zložil si parochňu a fúzy, a naširoko sa usmial.
"Michaééééééééééééél." Začali kričať a každý sa k nemu snažil dostať ako prvý. Hoci to boli len deti, Michael ich nápor nevydržal a všetci sa zvalili na zem. Väčšina deti vedela, ako Michael vyzerá, bolo tu len pár výnimiek, pretože ich rodičia Michaela neuznávajú. Ich deti tomu našťastie nepodľahli.
"Teta Jessica, poď k nám." Zakričal malý Mitchel. Pravdaže som nezapochybovala ani na chvíľku, a nerozvážne som sa spustila na kopu detí. Michael bol niekde na samom konci, no vedela som, že tento náraz prežil, pretože jeho smiech prehlušil aj smiech detí, a to je už čo povedať.
Trvalo nam dosť dlho kým sme sa všetci dostatočne vyšantili, ušteklili k smrti, a trocha si aj poplakali. Vlastne slzám sa poddala len malá Caroline, ktorá chcela mať Michaela len pre seba, ale v okamihu, keď ho deti zbadali, rozpútal sa menší boj. Všetci sa ho chceli držať, obímať ho a dávať mu pusinky. Určite nie preto, že je slávna popová hviezda, ale kôli tomu, čo z neho vyžarovalo, a čo nenechalo ani jedno srdce pokojným.
Bol to jednoducho magnet na deti.
"Počkať, počkať, mali by sme Michaela nechať, aby sa konečne nadýchol." Dohovárala som deťom, ktoré sedeli okolo neho, naňom, zaním, predním, jednoducho všade, kde sa ho mohli dotýkať. Keď troška povolili na stisku, a ja som mu uvidela do tváre, uvedomila som si, čo preňho znamená pravé šťastie.
Cítil sa byť milovaný, a nie len preto, kým je.
Vyžarovala z neho silná aura, 100krát silnejšia, akú mal na koncerte, pred fanúšikmi.
"Ty si pekný." Zalichotila mu Emily.
"Ty si ešte krajšia." Trocha sa začervenal, vzal si ju do náručia a vstal. Všetky deti vstali automatiky s ním, jedna polovica odbehla kumne a tiež sa pýtala na ruky, druhá ostala pri ňom a závidiac Emily ťahali za nohavice.
"Nerada prerušujem túto nádhernú chvíľku." zasmiala som sa "Ale je čas na raňajky."
Komentáre
Prehľad komentárov
Normálne sa hambím po akej dlhej dobe čítam vynechala som 3 kapitoly,ale stojí to za to dostať sa sem a prečítať si tieto krásne slová.táto kapitola je úžasná ako aj tá pred tým s Vianocami.Niečo úžasné ako dokážeš oppísať len to ako sa dotknú ruky,a tak ved vieš:) úžazsné idem ja na dalšiu kapitolku:) GBY
barborke
(autorka, 10. 4. 2011 13:11)no oni boli spolu najprv niekoľko týždnou, potom spolu šli na turné, a ked Jessca odišla, boli bez seba niekoľko mesiacov..
jeeej
(barborka, 10. 4. 2011 12:31)no vidite ze to islo!!! raz dva a su spolu..:)) len by som chcela vedet :ako dlho su spolu? uplne mi to vyfucalo z hlavy.... ale je to supernee nadhernee len keby tie deticky mali spolu bolo by to este lepsie :D
Aaach:)
(Katra, 12. 4. 2011 22:39)