Music icon - True King - A gift from god

"Viem, že ti je ťažko." Oslovil ma otec a usadil sa za stôl, hneď oproti mne "Ale je už takmer 5 večer."
Prikívla som.
"Mali by sme začať prestierať stôl." Povedal, pohladil mi ruku a obrus zvierajucí pod pažou rozprestrel na stole. S hlbokým nádychom a výdychom som vstala a začala ukladať príbor vedľa miest na taniere. "Kde je Samantha?" Opýtala som sa a položila krásne naleštenú vydličku do pravého rohu.
"Ukladá pod stromček darčeky." Po odpovedaní sa namňa pozrel, akoby sa uisťoval, či mi nič nieje. Zrejme ho výraz v mojej tvári ktovieako nepotešil, no nemala som v pláne pretvarovať sa.
Keď som položila na miesto aj posledný tanier, podal mi do rúk nebezpečne horúcu misu kapustnice z ktorej unikala príjemne povedomá aróma. Aspon niečo ukľudňujúce..
Za červenými závesmi sa pomaly strácali aj posledné chladné, slnečé lúče. Zapadali za koruny stromov v rozkvitnutom parku.
"Všetko je na svojom mieste." Oznamila nám trochá zadychčaná Samantha a chytila ma za plece "Viem, že Vianoce neoslavujete ako praví Američania, ktorý si darčeky rozbaľujú až na druhý deň. Otec mi vravel o vašom dosť netradičnom zvyku robiť všetko v jeden večer.. Vidím, že na tom niesi dobre, ak chceš, môžeme to nechať na zajtra."
"Zvládnem to." Trocha nútene som sa pousmiala a usadila sa. Samantha doniesla na stôl aj posledné drobnosti, ktoré miestnosť príjemne rozvoniali.
"Počkáte namňa? Chcela by som zavolať Michaelovi." Pri vyslovení jeho mena sa mi zachveli prey, no dostatočne som to zamaskovala.
"Si si istá?" Otec si bojazlivo zažmolil ruky.
"Len mu poprajem Šťastné Vianoce."
Chcela som vstať, no uvedomila som si, že mobil mám vo vrecku. Nemala som priveľa energie nato, aby som odkráčala do svojej izby, (do obývačky som kôli darčekom nemohla ísť) tak som ostala sedieť a otočila som sa im chrbtom.
Michael mi na prekvapenie nezdvíhal. Asi robil niečo dôležité, nechcela som ho rušiť, tak som vytočila Roseine číslo. Nezdvíhala mi ani ona. Prišlo mi toho trocha ľúto.
"Hm..môžme začať." Napätá nálada v miestnosti by sa dala snáď aj krájať. Otec pozhasoval všetky svetlá, zatiaľ čo Samantha pozapaľovala sviečky na stole. Postupne som začínala cítiť tú známu Vianočnú atmosféru.
"Keď tu už spolu takto sedíme" začal otec "Chcel som, aby ste vedeli, že TOTO som si prial celý život." Vystrel k nám obe ruky a vďačne nás objal "Sedieť s mojou dcérou, a ženou ktorú milujem za jedným stolom."
Samantha prikívla no nerozvíjala to ďalej, kedže videla ako sa tvárim. Pochopila, že myslím na Michaela. Povzbudivo ma pohladila po pleci a usmiala sa.
Takýmto ťahavým tempom to šlo do konca celej večere. Sem tam niekto prehodil slovo o tom aký je ten šalát vynikajúci, a že perniky su trocha tvrdé. Motlidba u nás ako vždy chýbala.. Môj otec nebol veriaci a ako som sa dozvedela, tak veriaca nebola ani Samantha. No ja som sa pomodliť nezabudla, aj keď len v duchu.
Otec nahlas plesom rukami, na čo som sa šialene mykla.
"Tak a je čas na darčeky." Ako malé dieťa vyšprintoval smerom do obývacej izby a celou cestou nezabudol pokrikovať, aby som sa ponáhľala. Po prvý krát som sa úprimne usmiala..
"Fíha" Vyletelo zomňa. Darčeky boli takmer všade, kde dopadli moje zvedavé oči. Veľké, malé, stredné, maxi-veľké ..
V očiach mi zaiskrili veľké plamienky a navzdor všetkým problémom, som si čupla do obrovskej kopy škatúľ a začala som trhať baliace papiere.
Po prekvapujúco krátkej dobre, desiatich minútach, som sa tešila novej bunde, voňavke, plyšákom, sprchovacím gélom, šampónom,..
"Však ti pomáhala Samantha?" takmer nebadane som sa zasmiala "Je to dosť viditeľná zmena. Ak si to porovnám s minulým rokom."
"Vedela som, že tvoj šatník potrebuje nakopnúť. Keď mi Tom opisoval, ako nerád ťa vidí v tričkách s výstrihom, pochopila som.." Samantha sa natiahla po krásnej blúzke a podala mi ju "Vyskúšaj si to."
"Ale s týmto sa pred Michaelom ukazovať nebudeš, áno?" Pohrozil mi otec a Samantha sa naňho karhavo zamračila. Asi si myslela, že sa mi naňho na chvíľku podarilo zabudnúť.
"Je to v poriadku.. aj tak som nad ním celý čas roymýšľala." Spustila som plecia a zahľadela sa do neznáma.
"Mali by sme mu poslať tvoj darček, čo povieš?" Prihovorili sa kumne, keď videli, že sa moje oči napĺňajú slzami. Ale nepodľahla som tomu. Celé detstvo som bola skúšaná osudom, čo namne zanechalo zjavné stopy.
"Celkom určite sa poteší!" Povzbudil ma otec a vzal si do rúk dve malé škatuľky. "Tak, a toto je premňa. Hm..pletené ponožky.. a aká krásna voňavka, ďakujem." Usmial sa namňa a hodil mi do tváre jednu z ponožiek. Kedže som sa nestihla uhnúť vrazila mi rovno do nosa. "Máš šťastie, že som ju ešte nemal na nohe." Povedal, zatváril sa akoby práve privoňal k najväčšiemu humusu na zemi a klesol do kresla. Samantha sa nahlas rozosmiala.
"Mimochodom." Potichu som si odkašľala a podala jej do rúk malú, úhľadne zabalenú krabičku. Keď ju rozbalila, vzala do rúk miniatúrnu knižôčku a milo sa usmiala "10 rád, ako nestratiť muža."
"Prepáč, ale nič iné nemali." Keď som vyslovila dosť absurdnú vetu, stŕpla som. Doľahol kumne hlas, ten jemný hlas, anjelský čistý a pôvabný..
"Radšej to prepnem." Zamumľal otec a vybral sa smerom k rádiu. "Neviem ako sa táto pesnička mohla pripliesť medzi Vianočné.." Hundral popod nos.
Práve keď sa mi slová z piesne ´She´s out of my life´ začali dostvať do mysle, rozprúdili krv v mojom tele, a bránili my z hlboka dýchať, otec prepol na ďalšiu skladbu.
"To snáď nieje možné.. niekto asi chce, aby si trpela." Vytrúsil zo seba keď namiesto nejakej starej Vianočnej piesni začala hrať rytmická melódia hitu ´Dirty Diana´
Keď prepol opäť, na moje prekvapenie sa pustila ´The way you make me feel´ No na ešte väčšie prekvapenie Samanthy a otca, som vybuchla do smiechu. Určite mi náladu podvihol otcov neidentifikovateľný výraz v tvári, no hlavnú úlohu v tom hral Michaelov hlas.
Čakala som, že keď budem počuť jeho piesne, pri najlepšom sa rozplačem, no dodali mi energiu. Cítila som sa živšia.. šťastnejšia.
"A vraj sa na Vianocé nedejú zázraky!" Skonštatovala Samantha, keď som sa ešte stále neprestávala smiať.
"Veru tak, zázrak." Prikívol otec a rádiu pridal na hlasitosti.


_________________________________________________



"Je čas ísť spať." Ohlásil otec a Samantha sa súhlasne usmiala. Po takmer troj hodinovom vylihávaní v kope baliacich papierov, a počúvaní Michaelovích pesničiek, mi nevedomky klesali viečka.
"Môžem spať tu, však?" Natiahla som sa po ten najväčší papier a prehodila som si ho cez seba ako perinu.
"Nie, len choď pekne do svojej izby.."
"Notak Tom, ak tu chce ostať, nech ostane."
"Bude ju bolieť chrbát."
"Tak si zájdem kúpiť kosmodisk, bežte už spať, dobrú noc." Darovala som im úsmev a pohodle som sa uchlácholila na zemi. Pomaly ma opústala všetka sila ..

__________________________________________________



"Nie oci ešte nie." Reflexne som odpovedala, keď som sa prebrala na nejaký zvuk. No po tom, čo sa moje oči prispôsobili tme, som si uvedomila, že v celom dome je ticho, a otec so Samanthou ešte spia. V jednej chvíli mi hlavou preblísla hrôzostrašná scénka z hororu, no posmešne som pokrútila hlavou a opäť som si ľahla. Nestihla som ani privrieť oči, a trhlo mnou klopanie na dvere. ´Tak predsa sa mi to nezdalo´ Pomyslela som si a vstala som. Ale čoak to bude nejaký "Vianočný zlodej" ?. Kto by tu vyklopkával v strede tuhej, chladnej noci?.
Hoci som bola na pochybách, odkráčala som k dverám. Moje zvedavé -JA- tam jednoducho muselo ísť.
"Kto tam je?" Prihovorila som sa k neznámemu klopajúcemu za dverami, zatiaľ čo som si nasúvala papuče. Nikto neodpovedal.
Na moje prekvapenie ani pred dverami nikto nestál. "Prepáčte, ale nemám obzvlásť veľkú chuť na kanadské žartíky." Povedala som skôr prázdnej a tmavej ulici, ako niekomu. Poslednýkrát som sa obzrela a vošla dnu. Len čo som sa vyzula, klopanie sa zopakovalo. Toto snáď nieje možné.
Otvorila som dvere, no v nahnevanom skríknutí mi zabránilo čosi čudné. Krabica takmer v životnej veľkosti sa mi dotýkala špičky môjho zadychčaného nosa. Ostýchavo som ustúpila. Dúfam, že tam nieje bomba.
"Ehm.." Špičkou ukazováka som sa dotka priveľkej, úhľadne zabalenej krabice a roztrasene, no zároveň vzrušene som ruku stiahla späť. "Je tu niekto?"
Ako som očakávala, odpoveď sa kumne nedostavila.
Natiahla som ruku na vešiak, a zvesila som z neho bundu, ktorú som si prehodila cez plecia. Kľúče som si vložila do vrecka a pribúchla som dvere. Vždy som sa čudovala ľudom v hororových filmoch, ktorý neustále vstupovali do centra diania. Napríklad, vedeli, že sa ich niekto chystá zabiť, započuli nejaký buchot v kuchyni, a aj napriek všetkým okolnostiam sa tam šli pozrieť. Až teraz som pochopila, aké vzrušenie to vo vás vyvolá. No pochybujem, že mňa sa niekto chystá zabyť, asi by mi nedával tento prenádherný dar. Alebo nieje premňa?
Zvedavo som okolo neho prešla a prstom som pootvorila kartičku vysiacu na jednom z jeho rohov.
"Jessica Loghártová." V tej tme som to prečítala len vďaka maximálne veľkým písmenám.
"Haloo." Takmer som šepkala. Zima sa mi začala dostávať pod moju tenkú bundu a vlasy na šiji mi stáli dupkom.
Nerozvážne som sa otočila čelom k daru a potiahla som jednu časť veľkej mašličky. (Musela som sa postaviť na špičky aby som tam dosiahla.) Následovne som strhla papier a ostrým nechtom som vytvorila ryhu na papieri. Trvalo mi celú večnosť kým som ho patrične roztrhla a odhalila jeho vnútro. Ale nič tam nebolo.. vôbec nič. Niečo vomne skleslo, no zároveň aj odľahlo. Nadbytočné vzrušenie zo záhadnej situácie sa pomaly rozplynulo.
Ale počkať!
Práve vo chvílí, keď som sa otáčala, sa mi pred očami niečo zablislo. Kľakla som si na kolená a rukou som sa natiahla do spodného rohu krabice. Áno! Bola tam malá krabička. Všetok adrenalín sa mi vrátil do tela dvojnásobne, a srdce mi tĺklo snáď nadprirodzenou rýchlosťou. Krabička bola striebornej farby, asi preto mi tak prudko udrela do očí. Otvorila som ju už o trocha nežnejšie, než tú veľku krabicu. V tom roztržení, som si ani nestačila uvedomiť, že sedím na holej zemi.
"Aaaaaaaaaaaa" Zvrieskla som a odhodila to čudo do trávi. Nevedela som, či sa mám začať smiať, alebo plakať. Z vnútra krabičky namňa vyskočil malý šašo na pružinke. Takéto starodávne, a infarktu hodné fóry! Pokrútila som hlavou a som smiechom som sa postavila.
Nestihla som sa ani dostatočne spamätať z diskutabilného fóriku, a následovalo čosi horšie.
Niečije ruky mi zozadu doľahli na oči. Nevidela som absolútne nič. Šialene nahlas som zvrieskla, no netrhala som sa. Ten niekto mi nechcel ublížiť, vycítila som to z jeho dotyku. Chcel ma len prekvapiť.. a držať.
Môj žalúdok spravil trojité salto.
Jednu ruku som položila na vonkajšiu stenu ruky, ktorá bola na mojom pravom oku. Keď som po nej prechádzala, začínala som si niečo uvedomovať. Cúvla som o krok dozadu, a chrbtom som sa dotkla jeho tela. Stalo sa presne to, čo som očakávala - zacítila som tú nenapodobiteľnú vôňu.
"Si to ty?"