55.Kapitola-Povedzte mi to!
Nič som si nenacvičovala ani nepripravovala, spontánne, no trocha unavene som kráčala dole schodami, ktoré viedli do hlavnej chodby.
"Ehm..Otec ahoj." Nesmelo som sa pozrela na vysokú, krásnu pani menom Samantha, s ktorou som sa zoznámila ešte pred mojím odchodom, a nedôverčivo som sa usmiala "Dobrý večer."
Obe hlavy sa obrátili mojím smerom dosť vyľakane. Otec nepôsobil až tak vydesene, ako dáma po jeho boku. Mala som počiť, že každu chvíľu zhíkne a zamdlie. Viem, že vyzerám hrozne, nespala som totiž už niekoľko dní, ale pôsobím až tak strašne?
Nechápavo som zväčšila oči. Otec preprušil trápne ticho.
"Stalo sa niečo? Nemala si tam byť rok?"
"Krásne privítanie." Zamrmľala som irniocky.
"Necháp ma zle Jessi. Som veľmi rád, že ťa zasa vidím..ale nechápem." Pristúpil kumne bližšie a prehnane silno ma vyobímal "Nechal ťa?"
"Nie nenechal. Nechcem o tom hovoriť, prepáč, možno ti to vyrozprávam neskôr." Okom som švihla po Samanthe, ktorá sa pomaly ukľudňovala. V žiadnom prípade som o tom nechcela hovoriť pred cudziou ženou. Nemám v pláne otcovi klamať, poviem mu všetko čo sa stalo, dokonca sa mu zdôverim aj o Michaelovom otcovi, ale nie teraz. "Idem hore do izby, musím si pospať." Žmurkla som a chystala sa na odchod, no zastavil ma príjemný hlas prihovárajúci sa otcovi.
"Tom, mala by som ísť domov. Nechcem rušiť, asi sa máte o čom rozprávať."
"To je v poriadku." Pokrčila som plecami "Kľudne ostante."
Vďačne sa namňa usmiala a zvliekla si kabát. Ja som sa konečne dostala do mojej postele, a nerušene si pospala.
____________________________________________
Uplynul týždeň, mesiac, dve mesiace, a moja túžba pozrieť sa do Michaelových očí, pohladiť ho, a cítiť jeho energiu, sa každým dňom neopísateľne stupňovala. Už nám nestačili niekoľko hodinové telefonáty, stávalo sa, že niekedy sme pri telefóne presedeli aj pol dňa. Boli dni, keď som bola úplne na dne. Nevládala som vstať z postele, nejedla som, len som ležala, a telefonovala. Michael na tom bol podobne, a neskrýval to predomnou, spoločne sme zdieľali pocity neopísateľnej úzkosti.
Jediná vec, ktorá mi pomáha aspoň trocha zabúdať na tento pocit, je moja nova práca. Musela som vynaložiť dosť veľa síl, kým ma prijali. Po niekoľkých skúšobných dňoch som im ukázala, že nato mám. Pracujem v škôlke, ktorá je cez ulicu, takže ráno nestrácam čas s maľovaním sa, a zbytočným skrášľovaním. Známi mi hovoria, že som akási bez energie.
Deti si ma obľúbili hneď v prvý deň, takisto ako aj ja ich. Sú to malí anjelici, ktorý ma zo sebou stiahnu do sveta v ktorom človek nepozná problémy. Teším sa, až ich ukážem Michaelovi. Zamiluje si ich.
O mojej novej práci vie, a je úprimne nadšený. Stáva sa, že mi zavolá práve keď sa s detmi hrám, a pridá sa k nám aj on, aj keď len po telefóne. Sám sa nevie dočkať momentu, keď ich uvidí osobne. Telefonicky sa veľmi zblížil s päťročným dievčatkom, Caroline, ktorá ho veľmi miluje. Vraví, že celú izbu ma oblepenú jeho plgátmi, a páči sa jej videoklip Thriller. Mnohokrát som musela zvedavé mamičky deti upokojiť, že ich ratolestiam nepreskočilo, a vážne poznám Michaela Jacksona. Boli totižto celkom vyvedené z mieri, a obávali sa, že ich deti začali blúzniť.
Čo sa týka Samanthy, je u nás čoraz častejšie, a celkom si ju obľubujem. Párkrát u nás už prespala, a keď som nemala práve náladu pod nulou, (čo sa stáva často) všetci traja sme strávili takmer celú noc pozorovaním filmov a pojedaním popcornu. (Stávalo sa to vážne len zriedkavo, pretože práve v noci s Michaelom volávam najčastejšie. Ani jednemu z nás sa v poslednom čase nedá pokojne spávať) Vidím, že otec je šťastný, a to je premňa najdôležitejšie! Určite ju neberiem ako náhradu za moju mamu, to nie, ale aj otec je len človek, a viem, že s niekým potrebuje zdieľať lásku.
Zatiaľ som mu povedala len o dôvode pre ktorý som sa sem vrátila. Bol z toho veľmi rozrušený, tak som radšej nepokračovala v rozprávaní o zápletke s Joeom. Videla som naňom, že je milo prekvapený tým, ako sa Michael zachoval. Neveril mi, keď som mu hovorila, že bol ochotný zrušiť turné. No ani to ho neodradilo od jeho primitívneho plánu. Zoparktár sa mi nenápadne prihováral, a pokúšal sa mi dohovoriť, aby som si niekoho našla. ´Jessi, si už dospelá, a verím, že si aj rozumná. Nájdi si niekoho s kým nebudeš v spojení len po telefóne, a niekoho s kým budete mať skutočne naplnený vzťah.´ Nestrácala som čas so zbytočnými hádkami, vtrhla som do izby a dlhšiu časť dňa som sním ani neprehovorila. Namiesto toho som vytočila číslo, na ktoré volám tak často, až sa mi o ňom sníva, a ukľudnila som sa.
Práve sa začala sobota, je len 10 hodín ráno, a ja už neviem, čo so sebou. Ak nepracujem, stále myslím na Michaela.
"Zlatko, idem so Samanthou do mesta. Pridáš sa k nám?" Opýtal sa ma otec a vošiel do izby.
"Prepáč, ale dnes nie."
Ustarostene si prekrížil ruky na hrudi a pristúpil k mojej posteli "Dokedy sa chceš takto trápiť?" pobozkal ma na čelo a bezradne si vzdychol "Kde je to energické dievča, ktoré behávalo za chlapcami, chodilo na diskotéky, a malo každého, na ktorého sa pozrelo?"
"Vtedy som bola ešte dieťa, teraz už skutočne viem čo chcem."
"Bolo to pred necelým rokom." Otcovsky sa namňa zahľadel a odkráčal. Keby vedel ako sa cítim, pochopil by to. Polovica mojej duše je kdesi na opačnej strane zemegule.
"Prepáč, že ruším Jessica." Spoza dverí namňa vykúkla Samanthina hlava, pokynula som jej aby vošla "Poslal ťa otec, však?"
"Prišla som sama. Možno sa ti zdá, že nikto z nás nevie ako sa cítiš, vlastne máš pravdu, nevieme to, ale to neznamená, že ti nemôžeme pomôcť."
"Vážim si vašu ochotu." Úprimne som sa usmiala "Ale nemôžete mi pomôcť."
"Drahá ver mi, viem aký je to pocit byť odlúčený od svojej lásky. Ja som to prežívala niekoľko rokov. Dokonca som nemala ani mamu, a tiež viem, že práve v takývhto chvíľach potrebujeme jej pohladenie a radu."
Zaujato som prikívla. "Ako dlho ste boli bez.."
"Bez môjho muža? Vyše 25 rokov. Milovala som ho viac ako čokoľvek iné, dala by som zaňho aj život. No niečo sa stalo, spravila som najväčšiu chybu v mojom živote a všetkému bol koniec. Každý jden deň bez neho, celých tých 25 rokov som neopísateľne trpela."
"A ako ste to vydržali?"
"Popravde? Sama netuším. Potrebovala som sa s niekym porozprávať, bola som iná ako ty. Chcela som o tom všetkom povedať svojej mame, zdôveriť sa jej, no nebola tu. Bola som tak zaujtá myšlienkou o mojej mame, a tak veľmi som chcela zasa pobozkať moju lásku, že som úplne zabudla na jediného človeka, ktorý primne VŽDY stál. Úplne som naňho zabudla."
"Váš otec, však?"
"Áno. Zatiaľ čo ja som sa v izbe ľutovala nad mojím nešťastným osudom, on umieral od žialu, myslel si totiž, že ma stráca, a že ho už nemám rada. Jessica, presne to isté prežíva aj tvoj otec. A niekde v tvojom vnútri, ver mi, že tvoje vnútro sa sním o tom potrebuje rozprávať, potrebuje ho obímať. Stále si jeho malá dcéra, a nenechaj si jedným problémom, vytvoriť dalších tisíc."
"Čo sa stalo s vaším otcom?"
"Skolila ho rakovina."
"To mi je vážne ľúto."
"Aj mne. Vieš, dodnes si vyčítam, že som ten čas premrhaný trápením a vzlykaním nestrávila s otcom, ktorému sa pomaly krátil čas. Len som ti chcela povedať, že Michael na teba počká, je to správny chlap. Ale nieje dobré, ak kôli nemu zabúdaš na tých, ktorý ťa tiež milujú."
"Neuvedomovala som si, že ho kôli tomu zanedbávam. Ďakujem za radu." Vďačne som sa usmiala a zamierila za otcom, no vo dverách mi niečo napadlo "Čo sa stalo s vami a vašim bývalím mužom?"
Najprv sa zatvárila dosť zaskočene, no po menšom zaváhaní kývla rukou "Tak už bež za otcom."
Spoločne sme sa vybrali na nákupy do mesta. Prešli sme takmer každy jeden obchod, zopár cukrárni, a domov sme sa vrátili s desiatimi plnými taškami. Ak by mi Samantha nepripomenula, že o 4 dni sú Vianoce, úplne by som zabudla na darček pre otca. Dúfam, že sa z pletených ponožiek, a lahodnej voňavky poteší.
Taktiež mi poradila aj s darčekom pre Michaela. Spoločne sme sa zhodli na plyšákovi MickeyMouse v životnej veľkosti, (vážne netuším ako mu ho pošlem) a striebornej retiazke. Vlastne nápad s plyšákom bol skôr Samanthin ako môj. Hneď po jej návrhu, sa mi pred očami objavil obraz Michaelovej posteli plnej plyšákov. Pochválila som ju za sveklý nápad, no zároveň som bola zaskočená. Pozná ho vcelku dobre.
Dni ostávajúce do štedrého dňa sa vliekli, až som mala pocit, že sú nekonečné. Nepracovala som, pretože boli Vianočné prázdniny, takže som sa nemohla zabaviť s deťmi, no dala som na Samanthinu radu. Všetok voľný čas (vlastne voľný čas som mala stále, ak som práve netelefonovala s Michaelom), som trávila v otcovej spoločnosti. Každým spoločne stráveným dňom, viac a viac žiaril. Samantha už odchádzala do svojho domovu len zriedkavo. Vlastne to tu bez nej bolo akési opustené a bez energie. To ona bola tá, ktoú vždy napadol nejaký bláznivý nápad, ktorým sme zabili nudnú atmosféru.
"So this is Christmas and what have you done. Another year over and a new one just begun and so this is Christmas." Zobudila ma melódia známej piesne od Johna Lenonna. Navyše nevychádzala z rádia, ale z úst otca a Samanthi. Približovalo sa to čoraz viac, až...
Obaja sa objavili v mojej izbe, s vianočnými čiapkami na hlave, pospevujúci koledy od výmyslu sveta.
"Šťastné a veselé." Zahlásili jednohlasne.
"Aj vám, aj vám." Pokúsila som prinútiť môj mozog naplno bdieť a pracovať. Po niekoľkých sekundách som zacítila tipickú vôňu kapustnice, zemiakového šalátu a vyprážaných rýb.
"Nechcite mi povedať, že všetko je už hotové."
"Prepáč. Samantha tu prespala a my milujeme Vianočné prípravy, takže sme celú noc vyvárali hostinu na dnes. Ale nezúfaj, stále je tu niečo čo môžeš spraviť." Otec sa šibalsky zasmial (trocha mi to pripomenulo Michaela) "Čo tak popratať celý dom?"
"Och som úprimne nadšená." Vyhlásila som ironicky no stále s úsmevom na perách. "Tak teda šťastné a veselé." Vstala som z postele a oboch šialene silno objala "Ďakujem vám za posledné dni, ktoré som s vami strávila, a ďakujem aj za podporu." Veľavýznamne som žmurkla na Samanthu ktorej sa v očiach zaleskli slzy. Fíha.
"My ďakujeme tebe anjelik. No teraz sa prezlečieš a čo najskôr zídeš dole, áno?" Nakázal mi otec a nechali ma osamote.
Slávnostne sa oblečiem až na štedrú večeru, teraz budem musieť celkom určite popratať aspon niekoľko izieb, a ako sa poznám, určite sa pri tom patrične zašpiním.
Keď som sa prezliekla a poumývala, pohľadom som spočinula na mobile. Nepríjemne mi stiahlo žalúdok. Zasa sa mi vrátilo všetko späť, všetky spomienky, nepríjemné pocity, ...
Mobil nepatrne podskočil, zavibroval a začal hlasno zvoniť.
"Ahoj Jessica, dúfam, že nevolám prilíš skoro."
"Nie, pravdaže nie. Práve som na teba myslela, chcela som ti zavolať, náhoda však?" Zasmiala som sa a dodala "Robíš niečo? Vieš, počujem vźvláštny zvuk.. takmer ťa nepočujem."
"Prepáč, ale neviem čo to môže byť, asi je niečo so spojením. Ja ťa počujem celkom dobre."
"Chýbaš mi." smutne som pohladila mobil.
"Aj ty mne. Veľmi. Dnes sú Vianoce, keby sa tak stal zázrak a boli by sme spolu."
"Veríš na zázraky?" Opýtala som sa.
"Ó áno." Potichu sa zahihúňal a pokračoval "Keď som bol malý.."
"JESICA PRÍĎ SEM, ČO NAJRÝCHLEJŠIE." Hlučne, no milým hlasom zakričal otec. Michael prestal rozprávať, asi sa trocha zľakol.
"Ehm..budem sa tváriť, že som ho nepočula. Pokračuj."
"Nie, radšej choď. Zavolám ti neskôr, mimochodom už si ukázala Samanthe tú fotografiu od môjho otca?"
"Ešte nie, ale dnes sa nato chystám. Trocha sa bojím.."
"JESSI ! PROSÍM ŤA POĎ SEM."
"Chcem ti toho povedať tak veľa. Ale musím ísť lebo otec skolabuje. Maj sa, ľúbim ťa."
"Aj ja teba. Ešte ti zavolám."
Dole som kráčala s nefalšovaným úsmevom. Michael sa počas dnešného rozhovoru viackrát nahlas smial, a pôsobil celkom vyrovnane. Prijemne ma to prekvapilo, a dodalo mi to energiu, no čo bolo dôvodom jeho neobvyklej nálady?
"Prepáč, že som tak kričal, ale keby si sa s tým Michaelom zasa zarozprávala, tak.." Spravil veľmi nepríjemnú grimasu a aj keď to myslel len zo srandy, trocha sa ma to dotklo. Bez slov som sa mu otočila chrbtom a usmiala sa na Samanthu, ktorá práve ochutnávala zemiakový šalát.
"Môžem sa ťa na niečo opýtať?"
"Pravdaže." Usmev mi prívetivo opätovala a zvliekla si zásteru "Momentík." Opláchla si dosť špinavé ruky a obrátila sa namňa "Tak čo potrebuješ?"
Chvíľku som premýšľala, či jej mám tú fotografiu ukázať pred otcom, alebo vo vedľajšej izbe. Napokon som zhodnotila, že možno jemu sa rozviaže jazyk skôr ako jej, a váhavo som ju vytiahla z vrecka.
"Toto mi dal.. ehm Joe. Michaelov otec." Bližšie som jej ju ukázala "Chcela by som len vedieť, ako to všetko vlastne je. Prepáčte za moju nezdvorilosť, ale ste nejaká Michaelova rodina? Alebo.."
"Takže toto ti dal Joe áno?" Neveriacky pokrútila hlavou, no svoje prekvapenie sa snažila maskovať. Otec sa pri mene Joe strhol a nenápadne prikráčal. "Jessica vravel som ti aby si sa mu vyhýbala."
"Ale prečo? Bol kumne veľmi milý, a snažil sa mi pomôcť. Vie totiž o niečom, o čom by som mala vedieť aj ja.. ale NIEKTO mi to zatajuje." Pri slove NIEKTO, som sa prenikavo zahľadela do otcových očí. Snažila som sa rozprávať veľmi kľudne, s úsmevom na perách, no bolo to čoraz ťažšie. Ani otec a Samantha sa netvárili priveľmi nadšene.
"Ja.. som len rodinná priateľka. Poznala som sa s tvojím otcom už dávnejšie, poznala som sa aj s Michaelovou rodinou.. a tak vznikla táto fotka."
"Prosím, povedzte mi pravdu. Verte mi, nech je to čokoľvek, nič sa nestane ak mi to poviete skôr ako niekto iný."
"To je všetko! Ako Samantha povedala, je len rodinná priateľka." Otcov pohľad čoraz viac prísnel, no nevzdávala som sa.
"Samantha, a čo váš muž s ktorým ste bola pred 25 rokmi? Nebol to tak náhodou môj otec? Boli ste sním, aj v dobre keď žila moja mama, však?"
"Tak to nieje." Skríkol otec.
"Neviete si predstaviť ako sa cítim. To, čo predomnou tajíte, nebude určite len maličká hlúposť, keď sa mi to Joe snaží pomôcť vyriešiť. Nieje dokonca ani môj otec a záleží mu na mojom osude!"
"Jessica." Prehovorila Samantha, keď si všimla otcovú červenú tvár. "Myslím, že máš pravdu. Si dospelá žena, ktorá má právo vedieť niečo veľmi dôležité o svojom živote. Nemá zmysel to ďalej odkladať."
Spýtavo sa zahľadela na otca, ktorý sťažka vydychoval. "Čo myslíš Tom? Má právo vedieť to. Nikto nato nemá väčšie právo ako ona."
"Zničí ju to." Pošepkal jej do ucha, no započula som to.
"Nie. Je to veľmi silné dievča." Povzbudivo sa namňa usmiala a chytila ma za ruku. Všetci traja sme si spoločne sadli za priestranný kuchynský stôl a zahľadeli si do očí. Nervozita vo vzduchu by sa dala krájať. "Povedz jej to ty." prehovoril otec a odvrátil skľúčený pohľad. Samantha prikívla.
"Prosím, nechaj ma dohovoriť až do konca, neprerušuj ma, aj keď poviem niečo nepríjemné, alebo prekvapivé. Hlavné je, aby si mi verila." Povedala a roztrasene začala rozprávať..
nooo
(barborka, 4. 3. 2011 18:37)