54.Kapitola-Osudný deň
Nemyslela som si, že strach ma ovládne až natoľko. Nervozita mi blokovala myseľ, pripadala som si ako šesťročné dievčatko, ktoré ma vypočítať obzvlášť ťažký príklad.
Klopanie silnelo.
Mám sa skryť pod posteľ? Mám otvoriť? Alebo vyliezť von oknom, a prejsť do Michaelovej izby?
Za všetko si môžem sama! Michael mi jasne dával najavo aby som..
Búchanie na dvere bolo take silné, až ma vyrušilo v premýšľaní.
Hrdinsky som vypla hruď a snažiac sa prekonať triašku, som otvorila dvere. Prekvapene som zaostrila pohľad.
"Ahoj Jessica." Joe sa narozdiel odomňa tváril veľmi nevýrazne, akoby to, že mi na dvere vykopkáva o 4 ráno, bolo celkom prirodzené. "Čo ten prekvapený pohľad? Ah..Povedal som ti, že dnes odchádzam však? Ale nešiel som."
Chcela som sa mu prihovoriť, opýtať sa ho prečo neodišiel, a zasa nenápadne nadviazať tému, pri ktorej by mi vyzradil niečo viac o tej zvláštnej záhade s našími rodinami. No uvedomila som si, že ten, kto posiela výhražné listočky môže byť hocikto. Áno, dokonca aj Joe.
"Ospravedlň ma.." Tresla som dverami a doslova vyšprintovala k tým vedľajším, za ktorými ležal jediný človek, s ktorým mi nič nehrozilo.
"Počkaj." Doľahli kumne dosť podráždené slová, práve keď som sa strácala za druhými dverami. Len čo som otočila kľúčom, vyplašene som sa spustila na kolená.
Nestihla som si ani všimnúť, kedy sa Michael zobudil. Uháňal kumne ako o život.
"Jessica.. si v poriadku?" Vyplašene si kumne čupol a začal mnou jemne triasť. Nezmohla som sa ani k jedinému slovu. Stále som sa nepríjemne triasla a obímala si kolená.
"Nemaj strach." Privinul si ma k sebe a vyplašene dýchal. "Som pri tebe.. niesi sama."
Keď som sa po niekoľkých minútach spamätávania v Michaelovom náruči prvýkrát plynulo nadýchla, prihovoril sa mi. "Budeš v poriadku?"
Súhlasne som zamrmľala a schúlila sa pod jeho teplý krk.
Šok zomňa postupne opadával.
Netuším, prečo ma to takto vzalo. Vlastne sa ani nič prestrašné neodohralo, a ja som sa zachovala ako úplna padavka. Možno to bolo tým, že taký adrenalín som ešte nikdy nezažila, a možno preto, že som si uvedomila pravdivosť Michaelových slov. Vážne to tu už nieje bezpečné.
Pobozkal mi vlasy a zhlboka sa nadýchol. "Prečo si odišla?"
"Prepáč." Vykoktala som zo seba pomaly som vstala. Trasúcou rukou som si prešla cez vlasy. Michael ma bleskovo následoval, keď som sa postavila, postavil sa aj on, keď som spravila krok dozadu, spravil ho tiež. Vyzeral až priveľmi nesvoj.
"Som v poriadku, len som sa vyľakala. Úplne zbytočne."
"Určite to nebolo zbytočné. NIČ nieje zbytočné," Rukou si nervózne prechádzal po kraji spodnej pery "čo ťa vyľakalo?"
Usadili sme sa na posteľ, a s previnilým tónom hlasu som mu vyrozprávala to, ako som zabudla, že nemám nikde chodiť sama a šla som do mojej izby, ako som začula kroky a vtom sa mi prihováral Joe, a ako som vyplašene dobehla do izby. Michael mi po celý čas ukľudnujúco hladil ruku.
"..vážne netuším, prečo som to tak prehnala." Zakončila som svoj monológ.
"Zvláštne, že Joe ti zaklopal práve vtedy, keď si bola vo svojej izbe. Vieš.. bola si tam len chvíľku a práve vtedy.."
"Myslíš, že to on je ten ´poslíček lístkou´?" Skočila som mu do reči a zvedavo nadvíhla obočie. "Niesom si veľmi istá. Bola som sním už dosť veľa krát osamote, a správal sa zdvorilo." Pokrčila som plecami.
"Je to môj otec." Povedal, no tónom, akoby tomu neveril ani on sám. No aj napriek tomu bolo v tých pár slovách cítiť lásku "Niekedy sa správa zvláštne, ale je to otec, a on by nám takéto niečo nespravil."
________________________________________
"Aj tak si myslím, že sa mi to len sníva." Poznamenala Rose. "Neverím, že odídeš." Pokrútila hlavou a pozrela sa na Michaela "Ty jej to dovolíš?"
Rose sme po veľmi dlhom uvažovaní nepovedali pravdivý dôvod môjho odchodu. Nechcela som do nášho problému zatiahnuť aj ju.
Povedala som jej, že otec trvá na tom, aby som sa okamžite vrátila. Kedže pozná môjho otca, a vie aký je tvrdohlavý, skočila mi na to. Klamala som jej len s veľmi ťažkým svedomím, no vedela som, že robím dobre. Akýmsi spôsobom ju chránim.
"Myslím, že ak by mi to Michael nedovolil, otec by sa naštval ešte viac." Ťažko som zo seba vytrúsila klamlivú odpoveď, a Michael mi bezmocne prikívol.
"Bude lepšie ak pôjde." Povedal a ukľudnujúco sa zahľadel na Rose. Tá sa pod náporom jeho pohľadu zhypnotizovane usmiala.
"Ale teraz.." Trocha ostýchavo som sa jej prihovorila. Pochopila o čo mi ide.
"Pravdaže vás nechám." Vstala z gauča a tuho ma objala "Ihneď by som odišla s tebou.. len.. s Johnnym si priveľmi dobre rozumieme a.."
"Ja to chápem." Pritísla som si ju k sebe a nechala sa ňou pobozkať na líce.
"Nezabudni mi prísť zaklopať. Chcela by som ťa ísť odprevadiť na letisko." Potľapkala ma po pleci a s úsmevom odkráčala. Presne takúto reakciu som čakala. Vedela som, že nebude obzvlášť hysteričiť. Rose je jeden nad mieru optimistický človek, a k tomu všetkému je teraz s Johnnym. Ani si nevšimne, že tu niesom. No aj keď to nedáva najavo, viem, že ma má rada.
Michael položil ťažký kufor k dverám a prikráčal kumne.
"Nech si už v bezpečí." zťažka sa pousmial a zastrčil mi vlasy za ucho "Dávaj si na seba pozor."
"Nehovor tak," nasucho som pregĺgla "..správaš sa, akoby sme sa videli naposledy."
Predstieraný úsmev sa mu z tváre vytratil. "Vieš, že sa tak aj cítim?" pristúpil kumne o krok bližšie a vystrel pred seba ruky "Obímeš ma?"
Pevne si ma k sebe prichýlil. Niekoľko drahocenných minút sme na sebe spočívali bez slov.
"Ešte včera som si naivne myslela, že spolu ostaneme už navždy." Povedala som napokon "Myslíš, že náš vzťah sa týmto končí?"
Michael si ma od seba zarazene odtiahol a pozrel sa mi do očí "Končí?"
"Uvedomuješ si aká dlhá doba je rok? Bojím sa, že.. že sa ti zapáči nejaké iné dievča a .." Zvraštila som čelo "Je tu veľa vecí, ktoré by nás mohli rozdeliť."
"A myslíš si, že tie veci sú silnejšie ako naša láska? Máš pravdu, existuje veľmi veľa ľudí a vecí, ktoré nás môžu rozdeliť, ale nestane sa tak, kým sa budeme úprimne milovať."
"Verím ti." Prikívla som a zapla si gombíky na kabáte. "Ale.." Nervózne som si začala obhliadať nechty na rukách. Verím mu, je to rozumný muž, ktorý si lásku váži viac ako čokoľvek iné. Ale čoak tá láska po nejakom čase pominie? Čo ak sa tu stretne s nejakou krásnou, milou ženou a...
"Viem čo si myslíš." Povedal sklamane "Ale ver či never, chcem stebou ostať už NAVŽDY. Každý večer premýšľam, aké by to bol keby sme sa.." Jeho líca obliala červená farba, no stále mi pozeral do očí "keby sme sa vzali a mali deti. Predstavujem si nás, ako sedíme na tráve, pijeme čaj a všade okolo nás poskakujú naše malé deti. S nikým iným som si takéto niečo nikdy nepredstavoval. S nikým iným si to totiž predstaviť neviem."
Chvíľku mi trvalo, kým som si plnohodnotne uvedomila jeho slová.
Svadba, deti, rodina..
Po chvíľke ticha som si prišla nato, že slovami mu moje city dostatočne nepreukážem. Obímali, a bozkávali sme sa až kým nám na dvere nezaklopala Rose.
Celou cestou na letisko sa rozrušovala. Vykrikovala, že to určite nestihneme, a môj otec zvali všetku vinu na ňu, poprípade potichu nadávala na šoféra, ktorý podľa nej išiel príliš pomaly.
No vnímala som ju len menšou časťou môjho mozgu. Tá väčšia sa venovala Michaelovej ruke, ktorá ma celý čas pevne držala. Niekedy by som to nebrala až tak vážne, ale momentálne prebiehali posledné minúty, kedy sa jej môžem dotýkať. Obaja sme si vymienali pohladenia palcami..
"Sme na mieste." Zahlásil šofér a prudko pribrzdil.
Žalúdok sa mi scvrkol a skryl sa niekde do päty. Nie kôli nepríjemnému zabrzdeniu ale kôli mojej nerozhodnosti. Ako mám využiť poslednú minútu v Michaelovej blízkosti?
"Milujem ťa." povedal celkom nahlas. Bolo mu jedno, že ho počuje Rose, šofér, a dvaja bodiguardi sediaci hneď pred nami. "Keď prídeš domov, zavoláš mi, prosím?"
"Áno." Povedala som roztrasene "Veľmi ťa milujem.. nechcem ísť." Rýchlo som si utrela slzu ktorá mi šla vyskočiť z oka a pustila som jeho ruku.
Rose už vystúpila, a držala mi dvere. Hneď za ňou namňa čakali dvaja hrozivý bodiguardi.
"Navždy spolu, áno?" Zašepkal a bolestne zovrel pery. Vedela som, že je na čase ísť. Posledný krát som sa ním nechala pobozkať a vystúpila som.
"Sladký domov." Neveriacky som si obzerala náš dom, keď som prešla vstupnou bránou. Neverila som, že som vážne doma, vzdialená od Michaela niekoľko stoviek kilometrov.
Studený nočný vzduch ma donútil vojsť dnu.
"Otec?" Zakričala som trocha zachrípnutým hlasom, kedže som celú cestu domov preplakala. "Oci? Si doma?"
Nikto sa neozýval. Prešla som hore schodami do mojej izby. Všetko tu bolo také, ako v deň keď som som odišla. Zapalila som svetlo. Z protiľahlej strany namňa pozerala Michaelová tvár. Na tomto plagáte ma presne 19 rokov.
To mi pripomenulo..
Bleskovo som vytiahla mobil z vrecka nohavíc a vytočila jeho číslo.
"Prosím?" Ozval sa hlas, ktorý vomne vždy vyvolal akúsi eufóriu.
"To som ja Jessica, už som doma. Dúfam, že som ťa nezobudila."
"Som rád, že mi voláš, práve som na teba myslel. No vlastne na teba myslím, odkedy si odišla." Zničene sa zasmial a pokračoval "Nezobudila si ma. Aký si mala let?"
"Zlý. Ten prvý let, keď som šla do Tokia, a bol si tam aj ty bol oveľa lepší." Keby som nebola v lietadle vyplakala takmer všetky tekutiny z môjho tela, rozplakala by som sa opäť, no oči som držala len tak-tak otvorené.
Náš telefónny rozhovor trval ešte niekoľko hodín. Nepreháňam. Začali sme telefonovať o 1 nad ránom, a zložila som presne o 3:15. Nie kôli tomu, že som chcela, ale kôli neprekonateľnej únave. Michael sa mi stihol poďakovať aj zato, že som ho počas spánku prezliekla. Vravel, že si to uvedomil, až keď sa vrátil z letiska.
Po namáhavom dni som konečne zaľahla do postele. Oči sa mi zatvorili ešte skôr ako moja hlava dopadla na vankúš, a myseľ mi pomaly odchádzala do krajiny snov. Všetky zvuky sa čoraz viac vzďaľovali.
"..ak jej Joe niečo povedal tak sme v háji. Uvedomuješ si to riziko?" Z tuhého spánku ma prebudili dve, veľmi známe hlasy, vchádzajúce do domu. Je čas príviť otca a všetko mu vysvetliť skôr, ako ma tu nájde ležať a od prekvapenia skolabuje..
Komentáre
Prehľad komentárov
Krásne,úžasné,dokonalé,milé:) ja viem že sa opakujem,ale nedá sa nenapísať to:) ten koniec dúfam,že sa už konečne aj niečo dozvieme a nebudeš to naťahovať ako gumu v trenkách:D a nech už prejde ten rok kerý spolu nebuDú,lebo to bude zabijak:D GBY
takze
(barborka, 2. 3. 2011 15:08)noo ja som tu citala nejaku kapitolu, zrazu je prec a potom sa tu objavili dalsie, nevem ci mam ja chybu v necom ale bo neviem
Barborke
(Autorka, 28. 2. 2011 17:39)Prečo nechápeš ako za sebou idú? Každý týždeň pridávam jednu.. sú očíslované, a následujú za sebou. V pohode sa opýtaj ak niečomu nechápeš ja ti vysvetlím :)
neee
(barborka, 28. 2. 2011 15:02)preco musela odist??? uz aby boli spolu. a nechapúem tomu ako idu za sebou te kapitoly, ale sak nevadi nejako pochopim.. a nenapinaj nas dlho!!
:)))
(Katra, 3. 3. 2011 18:10)