45.Kapitola-Rodina?
Aj napriek päťminutovému kolpaniu na dvere, som sa z postele nepohla. Vedela som že je to Michael, ale nemala som to svedomie otvoriť mu. Najprv si to všetko musím nechať uležať v hlave. V takejto nálade by som sa pred ním určite rozplakala a urobila tu dosť trápne divadielko. Mala by som si to celé premyslieť. Čoak som sa na to všetko pozrela len zo zlého uhla pohľadu?
Jednoducho mu poviem, že som mala len zlú náladu, a budem predstierať že sa nič nestalo. Počkam na dalšie dôkazy, a ak tomu bude nasvedčovať až priveľa vecí, poviem mu čo ma trápi. Nemala by som podliehať mojím chvíľkovým výkyvom nálad.
Keď klopanie utichlo, moje telo sa konečne uvoľnilo z akéhosi divného krču. Nemôžem povedať že Michaelovo klopanie na dvere mi bolo ľahostajné, práve naopak, každý jeden zvuk jemného buchnutia o dvere mi búchal zároveň aj do srdca.
A teraz, keď si predstavím, že Michael a Aline su spolu v jednej izbe, cítim akoby sa polovica môjho srdca kdesi strácala. Akoby sa chystala na ďalekú plavbu plnu hrozivých nepriateľov. Áno, to su moje, mžono prehnané, no pravdivé pocity.
Myslela som že blúznim, zasa som počula klopanie. Žeby to bol opäť Michael? Prekonala som sa a vstala som z postele. Pred dverami som sa z hlboka nadýchla a pri výdychu som sa snažila spolu so vzduchom vydýchnuť aj zlé myšlienky.
Po otvorení dverí sa mi zasa rozochveli kolená, myslím že sa mi to stáva vždy keď vidím tohto človeka "Dobrý deň. Prajete si niečo?" Povedala som tenším a tišším hlasom, ako sa zvyčajne prihováram k cudzím ľudom.
"Prečo si otcovi nepovedala pravdu?" Opýtal sa ma Joe a pomaly prešiel do mojej izby. Neprítomne som zatvorila dvere a ustúpila od neho najviac ako to šlo.
"Ako o tom viete?" Ach zasa ten môj tenučký hlas ! Znie to tak hlúpo !
"Som s ním v kontakte. Ale bolo by lepšie keby sa o našom stretnutí dozvedel od teba ako odomňa nemyslíš?"
"A-asi áno" Konečne som si dala hlas do pôvodného znenia, no tento raz som sa nešikovne zakoktala. Joe vomne jednoducho vyvoláva až príliš veľký rešpek, aj keď sa ku mne nespráva obzvlášť zle.
"Ty si asi myslíš že tvoj otec je správny muž, však?"
"Ten najlepší !" Vykríkla som a na perách sa mi zjavil úsmev.
"Správny muž, a hlavne dobrý otec by nezatajil svojej dcére fakty o jej mame."
Moja mama? Prečo ju sem zasa pletie? Samozrejme že sa chcem o nej niečo dozvedieť, no vždy som dúfala že od nejake rodinného príšlušníka a nie od cudzieho človeka. Nie vždy sa pri jej mene ubránim slzám, a kto vie ako by na moje slzy zareagoval Joe.
"Ehm, ja toho o mojej mame viem dosť. Myslím že otec mi nezatajoval nič."
"Máš pravdu, nezatajoval. KLAMAL. Nechápem prečo ti to spravil .. Ja osobne som proti takýmto veciam."
"Buď mi poviete o čom to hovoríte alebo.." Hlavu som sklonila k zemi, a z hlboka som sa nadýchla. Zvýšila som naňho hlas, dúfam že ho to nerozhodilo.
"Nechcem aby si ma neznášala len preto, že ti pomáham vyriešiť niečo čo ti zmení život od ZÁKLADOV. A to myslím doslovne. No musíš nato prísť sama."
"Týka sa to mojej mamy?"
"Aj otca"
Bezmocne som pokrútila hlavou, od tých všetkých informácii mi šla prasknúť.
"A prišli ste tu len tak, alebo ste tu pre niečo konkrétne?"
Prikívol a pravou rukou siahol do vrecka jeho kabátu. Chvíľku sa tam prehrabával, zatiaľ čo ja som od napätia ani nedýchala.
Zvláštne bolo to, že aj napriek jeho celkom milému správaniu sa ani raz neusmial. Stále sa tváril chladne.
"Porozmýšľaj o tom" Do ruky mi podal fotografiu. Letmo som na ňu pozrela. Bola dosť dokrčená a miestami pošpinená, akoby ju stále nosil zo sebou. No rozhodla som sa, že podrobnejšie ju preskúmam až keď odíde.
Joe si popravil bundu a bez slov odkráčal. Bola by som veľmi zvedavá ako často budem zažívať tieto návšetvy.
Pohľad mi dopadol na ruku, v ktorej som ešte stále pevne držala starú, čiernobielu fotografiu. Usadila som sa na posteľ a začala som skúmať. Prvé čo som si všimla, bol môj otec ..
Hneď vedľa neho stál Joe, ktorý sa ľavým plecom dotýkal Michaelovej mami Katherine. Tá držala v náruči dve batoľata, ktoré sa takmer strácali v prekrásnej bielej perinke. Mala som neodbitný pocit že jedno z tých deti je Michael. Myslím že to bude ten so soplíkom.
Na perách sa mi zjavil široký úsmev, no vydržal len do chvíle kým som pohľadom neprešla na opačnu stranu fotografie ..
Bola som tam ja, no v náručí ma nedržal môj otec, ale akási cudzia pani. Všimla som si aj to že otec ju drží okolo ramien.
Čo to má znamenať, je to nejaka rodinná fotografia?
Ale moja mama to byť nemohla, tá umrela hneď po tom čo som sa narodila. A ako si spomínam môj otec nemal od tej doby, až do dnes, žiadnu priateľku.
Čo my tým chcel Joe povedať?
_________________________
MICHAEL
V hlave sa mi začínala rodiť nová melódia. Nie rytmická, skôr akási pomalá a nevýrazná. Nemohol som ignorovať pocit, ktorý mi našepkával, že aj táto melódia bola inšpirovaná Jessicou a dnešným ránom.
Trápilo ma to natoľko, že som musel zrušiť moje stretnutie s Aline.
Melódia v hlave mi priam udierala do lebky, akoby mi chcela povedať vysvetlenie na Jessicino správanie.
Snažil som sa to zistiť no neotvárala mi dvere. Stále si to prehrávam v hlave dookola a dookola ale čím viac nato myslím tým horšie sa cítim.
Začal som si pohmkávať melódiu ktorá mi neustále bubnovala v hlave. Slová som mal už na jazyku no stále som ich nevedel správne sformovať ..
Všetko v mojom vnútri podskočilo, takisto ako aj ja. Sám som netušil ako no ocitol som sa na rovných nohách. Stála predomnou Jessica.
"Michael prepáč mi za dnešne ráno.. niečo mi bolo ale.. už to je v poriadku. Chcela som sa ťa na niečo opýtať"
"Ale stalo sa niečo ? Pôsobila si nahnevane"
"Nie .. to len .. otec mi povedal niečo zvláštne" Povedala vyhybavím tónom. Cítil som že niečo tají.
"Michael prišla som tu kôli tomuto" Do ruky mi podala fotografiu z nášho rodinného albumu. Nemusel som si ju prezerať, poznal som ju veľmi dobre.
"Túto fotografiu poznám, našla si ju niekde?"
Jessica prikívla a prstom ukázala na malé dievčatko v perinke ktoré držala akási pani .."Toto som ja. A ten muž vedľa mňa, to je môj otec. túto fotografiu mi dal Joe .. nevieš čo sa tu deje?"
V izbe zavládlo ticho a ja som začal premýšľať. Takže sme sa s Jessicou poznali už oveľa skôr? Ale za akým účelom jej to dal môj otec? Potom mi zrak klesol na pani ktorá držala v náručí Jessicu.
"Pozri .. táto pani u vás bola. Vtedy som ti vravel, že ju máme v rodinnom albume. Myslel som presne túto fotografiu."
"Áno, je to tá pani s ktorou sa otec momentálne stretáva. Kto to môže byť, a hlavne preči si tvoj otec tak veľmi praje aby som to zistila?"
"Zasa za tebou bol? Ak si nepraješ aby ..."
"Nie nie nie. Je veľmi milý, a chce aby som -to niečo- zistila. Pomáha mi v tom, a jeho návštevy mi vôbec neprekážajú"
Zasmiala sa no ja som ostal ohromený. Mám Joa rád ale nepoznám ho. Nikdy som nepoznal jeho pocity a jeho vnútro no vždy som si prial aby sa to zmenilo.
Vážne ma ohromilo to, že Jessica si s mojím otcom rozumie. Aj keď som nebol pri ich rozhovoroch, z jej slov som pochopil že to nebolo nič zlé ..
Keď som zistil že Jessica ešte stále stojí vedľa mňa, a hľadí namňa zmeteným pohľadom, vystrel som pred seba ruku s tou zvláštnou fotografiu, chcel som jej totiž povedať ake bola rozkošné dieťa, no niečo ma napadlo.
Jessica
Nad niečim tuho premýšľal. Chvíľku som naňho zmetene hľadela, no nenechal ma čakať dlho. Fotografiu položil na posteľ a so zvláštne tichým hlasom povedal.
"Č..Čoak sme rodina?"
Myslím, že tak, ako som zväčšila oči teraz, som ich nezväčšila ešte nikdy. V rukách som pocítila zvláštne chvenie, a to ani nehovorím o mojom žalúdku. No čoak ma Michael pravdu? Čo ak sme vážne rodina? Znamenalo by to koniec nášmu vzťahu.
Preto sa Joe a môj otec správaju tak záhadne, a chcú nám to naznačiť ? Ale čo ma s týmto všetkým spoločné tá Páni?
"Michael? Čoak je to pravda?"
So sklopeným pohľadom k zemi sa mi jemne dotkol špičiek mojích palcov. Spravil to veľmi krehko a opartne.. povedala by som, že som v jeho dotyku cítila strach.
"Ale.. nepodobáme sa však?" Vykĺzlo zomňa nečakane, no vykúzlilo to na Michaelovích perách úsmev. Chytil ma za ruku a spoločne sme odkráčali k zrkadlu. Len čo sme sa doň zahľadeli vybuchli sme smiechom.
"Nie nie.. určite niesme rodina" Povedala som, ukazujúc na moje slabo hnedé oči, úplne iného tvaru ako boli tie Michaelove.
"Ale tie ústa .. pozri" Michael mi priložil palec k perám, no vzápeti ho s vyčítkami stiahol preč. Bál sa ma dotknúť?
"Maju podobný tvar" Dodal, keď sa to dusivé ticho už nedalo vydržať.
No Michael mal pravdu, naše pery si boli veľmi podobné. Ale to sa predsa stáva nie?
Pomedzi strach ktorý som cítila v každučkej časti môjho tela, som pocitíla aj Michaelovú ruku na mojích vlasoch. Zodvíhla som naňho zrak, pretože som cítila, že mi chce niečo povedať.
"Nevadí ti to?" Očami myhol v smere jeho ruky, ktorá sa mi jemne dotýkala vlasov "Možno je to pravda a.."
"Michael.." Bezhlavo som mu skočila do reči "Nerobme unáhlené závery, možno to tak vôbec nieje a zbytočne si nad tým lámeme hlavy. Ale ak to prekáža tebe.."
"Prekážalo by mi, ak by sa medzi nami niečo zmenilo.. len kôli tomuto"
Ruku ktoru mal ešte stále na mojích vlasoch stiahol späť k sebe.
Komentáre
Prehľad komentárov
wau zaujimava zapletka uvidime co bude dalej :D
ulik15
(ulik15, 31. 10. 2010 11:38)je to naozaj prekrásne a smutné tak som zvedavá ako to dopadne
:-(
(Katra, 25. 10. 2010 11:32)Boze moj:-(ja...ja...nemam slov...tak velmi smutne...moje pocity su...ja ani neviem.Velmi krasne pises a paci sa mi ako stali pred zrkadlom a to vsetko.Normalne som stratila rec.Krasne:-)prosim pokracuj:-)GBY
rodina
(adulienka303, 30. 12. 2010 18:08)